Rýchle správy
V Pakistane ročne unesú 1500 kresťanských žien a dievčat. Väčšinou ich donútia na konverziu k islamu. Ako chce Európska komisia zamedziť ich unášaniu a podporiť ľudské práva a náboženské slobody v tejto krajine, pýta sa Miriam Lexmann v oficiálnom stanovisku Komisii.
Počas koronakrízy sú deti pri zvýšenom čase za počítačmi ohrozené vo väčšej miere nevhodným obsahom na internete. M. Lexmann sa pýta Európskej komisie, ako sa snaží obmedziť škodlivé dopady a zintenzívniť vzdelávanie mladistvých, aby ich chránila pred vplyvmi online pornografie.
Rodina je oporou štátu. Preto štát musí byť oporou pre rodinu. Pomáhajme rodinám a členom rodín v núdzi a urobme si tak z dnešného Medzinárodného dňa rodiny celoročný dôvod na oslavu! hovorí Miriam Lexmann.
Zatiaľ čo štát vyzýva Slovákov v zahraničí, aby pre plné karanténne tábory necestovali domov, mobilný operátor im chce spoplatniť roaming vyššou sadzbou, ak sa nevrátia alebo nezmenia spotrebu dát či prevolaných minút.
Upozornila na to slovenská europoslankyňa Miriam Lexmann (EĽS/KDH), podľa ktorej je takéto konanie v čase koronakrízy nepochopiteľné a bez citu k situácii.
Množstvo Slovákov zostalo v čase pandémie koronavírusu uviaznutých v zahraničí. Dôvodom sú práca, ktorú by v prípade odchodu mohli stratiť, alebo komplikované dopravné možnosti dostať sa na Slovensko. V kontakte s rodinami tak zostávajú aj prostredníctvom svojich slovenských mobilných operátorov. Jeden z nich však Slovákov za hranicami v tomto období cez SMS správy upozorňuje, že „pokiaľ počas nasledujúcich 14 dní nezmeníte svoju spotrebu a prítomnosť v SR viac ako v EÚ, môžeme Vám účtovať príplatok.“ Dôvodom má byť porušovanie pravidla o tzv. primeranom využívaní.
„Ustanovenie o primeranom využívaní roamingu v nariadení Európskeho parlamentu a Európskej rady z roku 2015 naozaj existuje,“ vysvetľuje postup mobilného operátora Lexmann, ktorá je členkou výboru Európskeho parlamentu pre zamestnanosť a sociálne veci. „Ak však dnes vedia pomáhať banky odkladaním termínu splátok, alebo štát posúvaním termínu platby daňových priznaní, prečo nemôže aj mobilný operátor uľahčiť situáciu Slovákom v zahraničí neuplatnením si tohto pravidla,“ pýta sa europoslankyňa.
Pritom práve telekomunikačný sektor je jeden z mála, ktorý nie je následkom krízy oslabený. Naopak, v súčasnej situácii využívajú občania internetové dáta, SMS správy či telefónne hovory vo zvýšenej miere, aby tak nahradili obmedzený osobný kontakt. Hlavným cieľom spomínaného nariadenia o verejných komunikačných sieťach v rámci EÚ bolo zabezpečiť, aby ľudia nemuseli platiť neprimerane veľa pri prekročení fiktívnych hraníc v schengenskom priestore, ktoré už de facto neexistujú. Ustanovenie o zvýšení poplatku pri náraste spotreby v cudzine len zamedzuje zneužívaniu. „Som presvedčená, že Slováci v zahraničí túto krízovú situáciu nezneužívajú, len sa nemôžu vrátiť domov a chcú zostať v kontakte s blízkymi. Ak ich štát SMS správou navyše vyzýva, aby svoj návrat zvážili z dôvodu plných karanténnych centier, je tento prístup operátora o to viac nepochopiteľný a dovolím si povedať, že aj nemiestny,“ uzatvára Miriam Lexmann.
Slováci v zahraničí dostali pred pár dňami aj inú SMS, ktorá ich vzhľadom na naplnenie kapacity v štátnej karanténe vyzýva zvážiť nevyhnutnosť cestovania do SR. Podľa europoslankyne by štát s ohľadom na množiace sa problémy Slovákov v zahraničí, spojené s ich návratom domov, mohol zvážiť digitálne možnosti riešenia ich povinného pobytu v karanténe.
Miriam Lexmann je europoslankyňou od februára tohto roka, keď získala tzv. brexitové miesto. Pôsobí vo výboroch EP pre zahraničné veci (AFET), bezpečnosť a obranu (SEDE) a zamestnanosť a sociálne veci (EMPL). V minulosti bola činná v Rade Európy či ako poradkyňa v Európskom parlamente. Naposledy bola riaditeľkou Európskej kancelárie Medzinárodného republikánskeho inštitútu (IRI) v Bruseli.
Foto: Unsplash/Robin Worrall
Nádej a viera v Boha pomohli Miriam Lexmann prekonať čakanie na službu v Európskom parlamente a posilňujú ju aj v presvedčení, že spravodlivosť vždy zvíťazí, aj keď máme niekedy dojem, že práve ťahá za kratší koniec. Povedala to v online diskusii Inštitútu pre podporu a rozvoj mládeže.
Anton Tunega, Albert Púčik, Eduard Tesár. Obete politického procesu z 50. rokov a skutoční bojovníci za vieru a demokraciu. Podľa Miriam Lexmann by nám ich príklad mal dnes svietiť pred očami. Aj preto musíme vzdelávať mladých ľudí o hrozbách pre demokraciu. Cez Nadáciu Antona Tunegu sa tak už dlhodobo deje, hovorí v deň 69. výročia ich popravy členka správnej rady nadácie za KDH a europoslankyňa Miriam Lexmann.
Dlhé roky ste sa pohybovali v think-tankovom prostredí, kde ste mali dobrú pozíciu, prečo ste sa rozhodli vstúpiť do politiky? Chceli by ste sa politicky angažovať ďalej aj v prípade, keby ste sa nedostali do europarlamentu?
Ja to cítim tak, že som sa v prostredí politiky pohybovala v podstate stále. Aj moje doterajšie pôsobenie, či už v diplomacii, na pozíciách v Európskom parlamente alebo momentálne na poste riaditeľky európskej pobočky Medzinárodného republikánskeho inštitútu bolo politické.
Politiku vnímam nie ako stranícku činnosť, ale ako záujem o veci verejné, ktorý mám v podstate od mladosti. Práve tá dlhoročná skúsenosť a znalosť európskeho prostredia bola veľkou motiváciou kandidovať vo voľbách do Európskeho parlamentu.
Mám totiž vďaka nej jasnú predstavu o tom, čo by som mohla pre Slovensko a pre návrat kresťanských hodnôt do európskych politík urobiť.
Situácia dnes si totiž vyžaduje zo všetkého najviac skúsenosť, kontakty a hodnotové postoje. Nikdy som navyše nebola odtrhnutá ani od slovenskej politiky.
Naopak, myslím, že pôsobenie v Bruseli mi umožnilo získať potrebný nadhľad a dnes viem celkom presne identifikovať problémy a zmeny, ktoré je potrebné urobiť v prospech našej krajiny a hodnôt, ktoré si ceníme najviac.
K druhej časti otázky musím povedať, že počas kampane som získala množstvo informácií, nápadov a pohľadov, ktoré by mohli prispieť k riešeniu konkrétnych problémov v regiónoch alebo prispieť k tomu, aby sa v našej krajine robila politika lepšie a spravodlivejšie. Jednoducho tak, aby dôstojnosť každého z nás bola v centre jej záujmu.
Určite by som tieto nápady a skúsenosti chcela využiť v prospech obyvateľov Slovenska a v službe hodnotám bez ohľadu na výsledok volieb do Európskeho parlamentu.
Rozhodli ste sa kandidovať v časoch veľkého rozdelenia, ktoré zasahuje domácu politickú scénu aj Európu. V týchto voľbách proti sebe kandidujú minimálne dve kresťanskodemokratické strany, prečo podľa vás k tomu došlo?
Do aktívnej politiky som vstúpila vo chvíli, keď situácia bola už taká, aká je. Nebudem teda hodnotiť motiváciu politikov alebo vývoji udalostí, ktoré k tomu prispeli. A ani to nie je cesta. Chcem skôr vytvárať podmienky pre znovuzjednotenie.
Ak totiž dnes európska a – samozrejme – aj domáca politická scéna niečo potrebuje, sú to politici, ktorí sa vedia zjednotiť v službe pre hodnoty a majú odvahu sa za ne postaviť, aj keď to znamená ísť proti prúdu.
Ten zápas dnes totiž prebieha v podstate na všetkých frontoch vecí verejných a naozaj nie je riešením vytvárať si ďalšie vzájomné bojiská.
Nemusíme si opakovať, že rozdelenie, nehovoriac o vzájomných prekáraniach, nás oslabuje v boji za niečo, čo ďaleko presahuje naše dielčie záujmy. Sú to tie najcennejšie hodnoty, pečať samého Boha v nás – život, sloboda a ľudská dôstojnosť.
Ale treba povedať, že k oslabeniu kresťanskej demokracie nedochádza len na Slovensku. Kresťanskí politici v mnohých európskych krajinách, ktoré sa historicky považujú za kresťanské, akoby sa spoliehali na to, že voličská základňa hodnotových strán je dostatočne veľká, veď Európa je kresťanská.
Výsledky volieb však ukazujú, že ide o omyl.
Praktizujúci kresťania, ktorí náuku cirkvi reálne žijú, sú dnes bohužiaľ v menšine: No ako nás povzbudzuje aj emeritný pápež Benedikt XVI., to je východisková pozícia, ktorá neberie nádej, ale dáva potenciál. Tvrdí totiž, že „normálne určujú budúcnosť kreatívne menšiny a ako kreatívna menšina, ktorá má dedičstvo, čo nepatrí minulosti, ale je živé a relevantné aj dnes, by sa mala vidieť aj samotná katolícka cirkev.“
Vy ste aj v prezidentských voľbách dávali najavo podporu pre kandidatúru Františka Mikloška, ktorého si však ako kandidáta KDH neželal líder hnutia Alojz Hlina. Bolo podľa vás chybou, že sa kresťanskí demokrati pred voľbami včas nezjednotili na Mikloškovej podpore?
Predovšetkým bolo opakovanou chybou, že sa kresťanskí lídri včas nezjednotili na jednom kandidátovi. A nejde len o ostatné prezidentské voľby. Hlasy kresťanských voličov boli rozbité medzi viacerými kandidátmi už v minulosti.
Ak nechceme opätovne túto chybu urobiť, musíme už dnes začať hľadať zjednotenú podporu pre jedného kandidáta v ďalších voľbách.
V tomto nám práve aj František Mikloško ukázal cestu, ktorou by sme mali do budúcnosti ísť všetci. Napriek všetkému sa rozhodol dať podporu v eurovoľbách kandidátke KDH. Toto je veľkosť, ktorú musíme v politike hľadať. Som mu za tento krok úprimne vďačná a nehovorím to preto, že tou kandidátkou som ja.
Čo sa musí stať, aby sa kresťanskodemokratickí politici zjednotili? Je potrebný ďalší šok a prepad vo voľbách?
Nemyslím si, že to vyrieši šok. Pretože ten už prišiel pred tromi rokmi, napriek tomu nastalo ďalšie trieštenie síl. Riešenie je v nás. V schopnosti postaviť na prvé miesto hodnoty, o ktoré nám ide a službu druhým, až potom samého seba.
Niekedy totiž najväčšie víťazstvo spočíva v schopnosti ustúpiť. A to buď dokážeme urobiť, alebo nie. Šok to za nás nespraví.
Na druhej strane, treba povedať, že v kresťanskej demokracii u nás dochádza k prirodzenej výmene generácií, čo kvôli chybám, ku ktorým došlo v minulosti, nie je jednoduchý proces.
Aj tento posun sprevádzajú mnohé kroky vedľa.
Budúcnosť je však o tom, aby sme sa z toho poučili. Myslím, že to sa deje. KDH naozaj otvorilo dvere novým, mladším politikom, ktorí sú odborne dobre pripravení a uvedomujú si, že politika je predovšetkým o službe a riešení problémov tejto krajiny a ľuďoch, ktorí tu žijú, a na tom sa už teraz dokážu celkom určite zjednotiť. Okrem toho, samozrejme, že nás spája ten istý hodnotový základ.
Európska únia bolo vo svojich začiatkoch inšpirovaná kresťanskými myšlienkami aj vznešeným chápaním jednoty. Mnohé z toho sa vytratilo, na úrovni EÚ sa častokrát presadzujú aj politiky, ktoré sú v rozpore s pôvodnými ideálmi. Mali by dnes kresťanskí demokrati podporovať európsku integráciu s takou vehemenciou, ako to robili na začiatku?
Práve preto, že Únia bola postavená na dobrých základoch, by sme nemali podporu európskemu projektu vzdávať. Kresťansko-demokratickí politici, ktorí stoja za jej vznikom, ju neprojektovali len po prvú vážnu krízu hodnôt. Postavili jej základy na skale, na princípoch vychádzajúcich z kresťanskej sociálnej náuky, ako je napríklad princíp subsidiarity.
Preto si myslím, že práve v tejto chvíli treba o Európu znovu zabojovať. Ono to veľmi trefne vyjadril už pred rokmi svätý Ján Pavol II., keď počas návštevy španielskej Salamancy vyzval Európu na návrat k sebe samej a dodal: „Európa, nenechaj sa znechutiť kvantitatívnou stratou svojej veľkosti vo svete ani spoločenskými a kultúrnymi krízami, v ktorých sa zmietaš.
Môžeš byť ešte majákom civilizácie a stimulom pokroku vo svete.“ A hovoril to každému z nás, nie niekomu v Bruseli, ku komu sa pridáme len, keď to za nás vybojuje.
Uvedomujem si, že boj za hodnoty je dnes najmä bojom za človeka v jeho plnej dôstojnosti a slobode – takého, akého ho stvoril náš Pán. Je to boj za rodinu, do ktorej sa človek rodí a je jeho najprirodzenejším prostredím.
Pritom chcem zdôrazniť, že nejde len o témy, ktoré sú dôležité pre veriacich ľudí, ale pre celú spoločnosť.
Ak totiž hovoríme o podpore a ochrane prirodzenej rodiny založenej na manželstve muža a ženy, ktoré ako jediné má v sebe potenciál daru života, hovoríme aj o riešení problémov, ktoré súvisia s demografickou krízou, preťažovaním sociálnych systémov a neudržateľnosti dôchodkových systémov.
V tejto chvíli má každý Slovák šancu poslať do tohto boja toho, o kom vie, že bude spoluvytvárať také politiky, ktoré budú život a rodinu chrániť. Každý jeden kresťan na Slovensku môže účasťou na voľbách do Európskeho parlamentu ukázať, že je naozaj za ich ochranu, a to nielen slovami, ale aj skutkami.
Čo sa týka hlbšej integrácie EÚ, treba povedať že to musí byť jedine v tých oblastiach, ktoré sa netýkajú kultúrno-etických tém a na základe princípu subsidiarity. Jednoducho tam, kde spolupráca medzi členskými štátmi prinesie viac dobra a prospech pre všetkých. Sú to napríklad oblasti ako spoločná energetická politika, niektoré oblasti bezpečnosti alebo veda a výskum.
Európska ľudová strana, ktorej je KDH členom, chce napríklad posilniť spoluprácu vo výskume chorôb a vývoja liekov v oblasti boja proti rakovine.
V Európe súčasne rastú populistické sily, ktoré neraz využívajú aj kresťanskú rétoriku a presadzujú napríklad konzervatívnejšiu víziu rodiny – viete si predstaviť s týmto táborom dočasné a záujmové spojenectvá, alebo to pre vás neprichádza do úvahy?
Skúsenosti ukazujú, že podobné politické sily tieto témy len zneužívajú. A to, čo hlásajú, nemá nič spoločné s tým, čo reálne robia.
Práve končiace volebné obdobie aj u nás ukázalo, že ľavicové populistické strany, ktoré napríklad na Slovensku kričali, že sú za tradičné hodnoty a podporu rodiny, v Európskom parlamente podporili všetky návrhy, ktoré boli namierené proti nim – či už išlo o to, aby bol potrat členskými krajinami akceptovaný ako základné ľudské právo alebo o takzvané genederové „scitlivovanie“ detí, ktoré má v konečnom dôsledku viesť k tomu, aby si samé vybrali svoj rod.
Je to častá taktika takýchto politických strán, ktoré majú mnohokrát protichodnú rétoriku na domácej pôde s tým, čo presadzujú na európskej úrovni.
Nehovoriac o etrémistických stranách, ktoré si hodnoty vyberajú ako hrozienka z koláča podľa toho, ako im to vyhovuje.
V konečnom dôsledku aj témy, ako sú interupcie, zneužívajú ako politickú zbraň voči kresťanským politikom, aby sa tak neoko posunuli viac do stredu a legitimizovali svoju politiku. Pritom ich postoje k menšinám či utečencom popierajú podstatu toho, prečo je katolícka cirkev proti potratom. Tou podstatou je ochrana života a dôstojnosti každej ľudskej osoby.
Za každého musia hovoriť v prvom rade činy. Preto všetky moje kroky budú s ohľadom na úskalia, o ktorých hovorím. V nijakom prípade nechcem prispieť k tomu, aby zjavená pravda o človeku bola využívaná ako politický kapitál.
Čo si predstavujete pod pojmom politický dialóg?
Hľadanie riešení v pravde, pokore a úcte k druhým. Politika je predovšetkým služba ľuďom, nie diskusný politický klub alebo zápasnícky ring, v ktorom si máme dokazovať, kto je lepší alebo silnejší.
Súčasná spoločnosť čelí fenoménu, o ktorom emeritný pápež Benedikt XVI. hovoril ako o totalite relativizmu. Hľadanie pravdy a politík, ktoré slúžia pravde o človeku, má byť hlavným cieľom každého úprimného politického dialógu.
Ak by ste boli zvolenou europoslankyňou medzi vyše 700 ďalšími poslancami Európskeho parlamentu, čo konkrétne by ste chceli robiť, aby ste nezanikli v takej mase?
Už princíp práce europarlamentu umožňuje každému jednému so sedemstopäťdesiatich poslancov presadiť sa a „nezaniknúť v mase“. Europoslanci totiž pracujú v rámci politických frakcií a treba povedať, že Kresťanskodemokratické hnutie funguje v tej najväčšej, ktorá má teda aj najväčšiu politickú a rozhodovaciu silu.
Práve to nám dáva šancu naozaj veľa otázok ovplyvniť.
V tejto súvislosti by som však rada povedala, že jedným z mojich zásadných zámerov je presadiť zmenu rokovacieho poriadku v zmysle, aby sa Európsky parlament už v rámci rôznych iniciatívnych správ nemohol venovať témam, ktoré nie sú v kompetencii Únie a týkajú sa predovšetkým morálno-etických otázok.
O tejto téme totiž už dlhšie hovorím s lídrami Európskeho parlamentu. Pri takejto zmene by sme sa vyhli tomu, aby Európsky parlament prerokúval správy podobné tým, ktoré boli navrhnuté poslankyňami ako Ulrike Lunacek či Edite Estrela, na ktoré si čitatelia Nového mesta určite pamätajú.
Pôsobili ste v republikánskom inštitúte, ktorý vznikol v USA vďaka Reaganovej inšpirácii, tiež ste pôsobili ako poradkyňa na pôde Európskeho parlamentu. Kto z politikov, ktorých ste stretli, vás najviac zaujal a prečo?
Medzinárodný republikánsky inštitút bol založený s víziou prezidenta Reagana, ktorú predstavil vo Westminstri v roku 1982. Prezident v nej hovoril o rozdelenom svete a o túžbe napomôcť tomu, aby každý človek bol slobodný. Je to taká silná reč, že kedykoľvek sa k nej vrátim, tisnú sa mi slzy do očí.
Pre mňa sú vzorom a inšpiráciou politici, ktorí dokážu brániť slobodu človeka a jeho dôstojnosť – teda pravdu o človeku aj za cenu vlastných strát. Patrí medzi nich napríklad bývalá írska vicepremiérka a ministerka pre európske záležitosti Lucinda Creighton, ktorá odmietla hlasovať za liberalizáciu potratového zákona, za čo prišla o svoj post vo vláde.
Alebo taliansky politik a filozof Rocco Butiglione, ktorý stratil možnosť uchádzať sa o post eurokomisára len preto, že odpovedal na otázky europoslancov o homosexualite v súlade s katechizmom Katolíckej cirkvi.
Neuveriteľne silnou inšpiráciou sú pre mňa mnohí disidenti v krajinách s totalitným režimom alebo kresťania, ktorí neváhajú vyznať svoju vieru aj napriek tomu, že vedia, že im hrozí prenasledovanie, ba až smrť. Osobne poznám mnohých takýchto ľudí a cítim sa pri nich strašne malá.
V kampani chodíte veľa po Slovensku. Čo nové ste sa dozvedeli o krajine?
Jedna zo zásadných vecí, ktorú som si uvedomila, je, že náš nezáujem o eurovoľby je asi priamo úmerný našej neschopnosti využívať dobrá, ktoré Európska únia poskytuje. Európske smernice sú nekvalitne implementované našou národnou radou a namiesto pomoci zaťažujú. Eurofondy radšej nečerpáme, lebo procesy, ktoré sme si sami nastavili, sú prebyrokratizované, zdĺhavé a neprehľadné.
Hovoria mi o tom starostovia, primátori, podnikatelia, predstavitelia mimovládnych organizácií. A všetci dodajú, že ich poľskí či českí partneri takým problémom nečelia.
Alebo sa pozrime na škandály súvisiace s čerpaním agrodotácií. Brusel si však želá čo najjednoduchšie procedúry čerpania eurofondov a všemožne sa snaží bojovať proti korupcii pri ich čerpaní.
Toto všetko si teda spôsobujeme my sami. Tieto problémy sa však nedajú zmeniť z Európskeho parlamentu. Odtiaľ sa však dá dopomôcť k tomu, aby sa o veciach verejne hovorilo, aby Európska komisia vytvorila tlak na našu vládu. Ale v zásade si to vyžaduje predovšetkým zmenu politickej kultúry na domácej scéne.
Foto: Roman Skyba
Už vám niekto povedal, že máte nezvyčajné priezvisko?
A viete, že áno? (Smiech.) Moji predkovia pochádzali z nemeckých Sudet, mali mlyny pri Trenčíne.
Na Slovensku momentálne prebieha proces blahorečenia dominikánskeho kňaza Mikuláša Lexmanna. Ste len menovci alebo rodina?
Páter Mikuláš bol bratrancom môjho starého otca. Počas Barbarskej noci ho zatkli s jeho bratom Gregorom, ktorým bol tiež dominikánom, v kláštore v Košiciach a pátra Mikuláša deportovali do internačného tábora v Králikoch na Morave.
Páter Mikuláš tam do dvoch rokov zomrel. Stal sa tak jedným z prvých mučeníkov komunistického režimu. Komunizmus poznačil aj ďalších členov našej rodiny. Obdobie totality je ale pre mňa zároveň dôkazom, že zlo sa môže premeniť na dobro, ak ľudia ostanú verní správnym hodnotám.
Ako to myslíte?
Komunizmus spojil životné cesty mojich rodičov, ktorí svoje životné dielo vybudovali na presne opačných hodnotách, ako hlásal vtedajší režim. Keby môjho dedka, ktorý bol právnikom, nevyhodili v 50. rokoch zo zamestnania a on by sa nepresťahoval do Handlovej, kde dostal robotnícke zamestnanie, a následne do Nitry, tak jeho syn Eugen, môj otec, by sa na tajných katolíckych stretnutiach nestretol s Martou, mojou mamou.
Ani jej rodina pritom nepochádzala z Nitry, ale presťahovala sa tam potom, čo jej starého otca, vysokoškolského profesora, komunisti vyhodili z univerzity.
Máte aj súrodencov?
Tri sestry, s ktorými som vyrastala v jednom z petržalských bytov, kam rodičia presťahovali. Pamätám si, že vždy, keď som chcela domov priviesť nejaké kamarátky, tak mi mama hovorila: „Načo sú ti kamarátky, máš tri sestry.“ (Smiech.) Človek musí časom sám prísť na to, že sestry sú naozaj najlepšie kamarátky a harmonická rodina je nezaplatiteľným darom, z ktorého ťažíme celý život.
Kam ste chodili do školy?
Základnú školu som absolvovala v Petržalke, potom som išla na Gymnázium Jura Hronca, kde som chodila do triedy so zameraním na matematiku, fyziku a programovanie.
Bavilo vás to?
Otec vyštudoval fyziku, bol meteorológom, takže po ňom som zdedila vzťah k prírodným vedám. Ale mám blízko aj k hudbe, na základnej umeleckej škole som vyštudovala gitaru a spev. No nakoniec aj tak došlo na mamine slová, ktorá ma v detstve prezývala „filozofka“ – na Univerzite Komenského som vyštudovala filozofiu.
Koncom osemdesiatych rokov, čo bolo obdobie vášho dospievania, boli už v Bratislave vybudované pevné štruktúry podzemnej cirkvi. Pohybovala sa vaša rodina aj v tomto prostredí?
Áno, mala som napríklad aj častý osobný kontakt s Vladom Juklom a Silvom Krčmérym, kedže som chodila do spevokolu, za ktorým stáli. S týmto obdobím je spätý aj zážitok, ktorý natrvalo poznačil môj život.
O čo išlo?
Mama nás raz viezla na nácvik spevokolu. Sedela som na mieste spolujazdca, sestry boli menšie, takže sedávali vzadu. Čosi som si však doma zabudla, tak sme sa museli vrátiť, vybehla som do bytu a keď som sa vrátila, tak už ani neviem prečo, som si nesadla dopredu k mame, ale dozadu. To mi zachránilo život.
Čo sa stalo?
Cestou do nás nabúral opitý policajt. Vrazil presne do miesta spolujazdca. Keby som tam sedela, tak som mŕtva. Ten náraz bol taký silný, že mama má dodnes zdravotné následky. To však nebolo všetko.
Do nemocnice, kde mamu hospitalizovali, prišli ľudia zo Štátnej bezpečnosti a žiadali lekára, aby vymenil vzorky krvi – mama aj ten opitý policajt mali rovnakú vzácnu krvnú skupinu. On by tak z celého incidentu vyšiel s čistým štítom a naša mama by skončila vo väzení. Dodnes som vďačná tomu lekárovi, že sa zachoval čestne a odvážne a tlaku odolal.
Kde vás zachytil pád totality?
V tom čase som bola gymnazistka. Pamätám si, že som sa pripravovala na recitačnú súťaž Puškinov pamätník a mala som ísť za jednou pani, ktorá pracovala na sovietskom veľvyslanectve, aby mi pomohla so správnou výslovnosťou. Učiteľka si to však na poslednú chvíľu rozmyslela a povedala mi: „Nikam nepôjdeš, lebo určite by si skončila pred justičákom.“ Vedela, že som tam chodievala na zhromaždenia ľudí, ktorí protestovali proti väzneniu známej bratislavskej päťky.
V roku 1989 sa pred dospievajúcou ženou zrazu otvorili dvere slobody, museli ste byť v eufórii…
Táto skúsenosť bola naozaj veľmi silná. Dovolím si povedať, že ovplyvnila celé moje životné smerovanie. Aj keď odvtedy uplynulo už tridsať rokov, nemali by sme zabudnúť na to, čo nás stálo znovuzískanie slobody. Ako krajina, ktorá má za sebou dlhú skúsenosť s totalitou, by sme mali cítiť zodpovednosť za krajiny, ktoré ešte aj dnes žijú v neslobode. Boj proti totalite je však ruka v ruke spojený s bojom proti chudobe a iným ohrozeniam človeka, lebo sloboda ide ruka v ruke s ľudskou dôstojnosťou.
Som hrdá a vďačná za to, že mám možnosť profesijne sa venovať práve tejto oblasti. V posledných rokoch z pozície riaditeľky európskej kancelárie Medzinárodného republikánskeho inštitútu v Bruseli.
Veľká časť vášho života je spätá s pôsobením v zahraničí. Aké boli vaše prvé kontakty s cudzinou?
Pokiaľ si dobre pamätám, tak prvou krajinou, ktorú som s rodinou navštívila po roku 1989, bolo Nemecko, presnejšie Bavorsko, kde žili naši príbuzní, ktorých predkov po druhej svetovej vojne násilne vyhostili z Československa.
Ďalšie krajiny som spoznávala, keď sme zakladali Kresťanskodemokratickú mládež Slovenska. Pamätám si, že keď sme sa vracali z návštevy partnerskej organizácie vo Švajčiarsku, tak nám nabalili viacero použitých sád lyží – aby sme si ich nechali, ak sa nám zídu, alebo ich predali a peniaze použili na naše aktivity. Keďže po otcovi som zdedila nielen vzťah k fyzike, ale aj k lyžovaniu, cítila som sa ako v siedmom nebi. (Úsmev.)
Čo ste robili po skončení vysokej školy?
Vstúpila som do diplomatických služieb. Najprv som pracovala v Rade Európy v Štrasburgu a po vstupe Slovenska do Európskej únie som reprezentovala našu krajinu ako stály zástupca Národnej rady SR pri EÚ. Po skončení mandátu som zostala pracovať v Bruseli, pôsobila som ako poradca na pôde Európskeho parlamentu.
Počas uplynulých pätnástich rokov som teda mohla dôverne spoznať chod inštitúcií Európskej únie a získať kontakty, ktoré sú na nezaplatenie. V súčasnej pozícii sa mi na Slovensko podarilo pritiahnuť osobnosti, ako sú mysliteľ, spisovateľ a osobný priateľ pápeža Jána Pavla II. George Weigel, bývalá hovorkyňa americkej biskupskej konferencie pre otázky rodiny a života Helen Alvaré či známeho novinára a lídra kampane proti legalizácii potratov v Írsku Davida Quinna.
Takže keď sa dnes uchádzam o dôveru obyvateľov Slovenska, ktorých by som rada zastupovala ako poslankyňa Európskeho parlamentu, nadväzujem na svoju doterajšiu medzinárodnú službu pre našu krajinu.
Čo vás k tomu motivuje?
EÚ je historicky najlepší projekt, ktorý nášmu kontinentu priniesol predtým nevídaný dlhodobý mier a prosperitu. Výzvou súčasnosti je neupustiť od kresťanských koreňov. Ak poprieme svoju identitu, stratíme tvár a zablúdime.
Hlas členských krajín musí mať v Únii omnoho väčšiu silu. Osobne sa chcem usilovať o napĺňanie princípu subsidiarity, na ktorom bol celý projekt pôvodne založený. Európska únia totiž môže byť silná len vtedy, keď budú silné jej členské štáty. Oni musia za seba rozhodovať o všetkých kultúrno-etických otázkach. Ináč majú ľudia oprávnený pocit, že zhora je pretláčané niečo, s čím sa oni nestotožňujú a čo je v rozpore s ich presvedčením. Tento princíp KDH, za ktoré kandidujem, vždy reprezentovalo a tak je to správne.
Môj život stojí na hodnotách a túžim, aby na nich stála aj Európska únia. Vráťme Európe hodnoty, aby sme sa mohli ako jednotné spoločenstvo suverénnych národov posunúť vpred.
Foto: Roman Skyba
Premiér Robert Fico sa nám po celý čas snaží predať svoj obraz mierotvorcu, v skutočnosti však posiela zbrane Azerbajžanu, ktoré režim Alijeva používa aj proti arménskym kresťanom. Len pred pár dňami ohlásilo ministerstvo obrany SR vznik nového zbrojárskeho závodu v Snine, pričom Arménci bijú na poplach, že predaj slovenských zbraní do Azerbajdžanu ohrozuje ich národnú bezpečnosť a pokusy o regionálny mier.
Zatiaľ čo náš automobilový priemysel upadá a čelí vážnym výzvam s dopadmi na živobytie ľudí, vláda SR investuje peniaze daňových poplatníkov do otáznych projektov, podkopáva našu ekonomickú konkurencieschopnosť a bezpečnosť,
Zatiaľ čo Európska únia vrátane Slovenska čelí vážnym hrozbám s dopadom na živobytie ľudí, náš premiér púta pozornosť zástupnými témami, podkopáva demokratické základy, právny štát a namiesto podpory konkurencie schopnosti prináša ďalšiu ranu nielen ľuďom, ale aj podnikateľskému sektoru.
Europoslankyňa za KDH Miriam Lexmann dnes v pléne Európskeho parlamentu vyzvala slovenskú vládu na promptnú pomoc pre zasiahnuté regióny, a to za využitia domácich, ako aj európskych nástrojov.
V reakcii na opakované vyhrážky bombovými útokmi na školách, ktoré KDH jasne odsúdilo, prišiel minister vnútra Matúš Šutaj Eštok s návrhom nepretržitého kamerového sledovania škôl. Tieto kamery by mali podľa ním uvedených informácií fungovať na základe biometrického sledovania, pričom umelá inteligencia by vyhodnotila rizikové správanie, ktoré by sa následne nahlásilo na operačné stredisko.
Nie financovanie projektov totalitných režimov, ale podpora inovácií európskych a slovenských firiem a spolupráca s demokratickými spojencami je kľúčom k prosperite našich regiónov a ekonomickej bezpečnosti.
Europoslankyňa za KDH Miriam Lexmann bola dnes, 17. júla 2024 na ustanovujúcej schôdzi Európskeho parlamentu zvolená do jeho vedenia v pozícii kvestorky.
Nechajte mi Váš e-mail a majte prehľad o tom,
čo pre Vás robím v Európskom parlamente.
Copyright © Miriam Lexmann 2021
Nechajte mi Váš e-mail a majte prehľad o tom, čo pre Vás robím v Európskom parlamente!