Rýchle správy

ochrana života

Ochrana nenarodeného dieťaťa a regulačný rámec pre potraty sú výlučne v kompetencii členských štátov EÚ. Upozornila na to Miriam Lexmann spolu s desiatkami kolegov z európskeho i členmi národných parlamentov naprieč Európou. V liste adresovanom prezidentke Zuzane Čaputovej a predsedovi parlamentu Borisovi Kollárovi vyjadrili znepokojenie nad výzvou odmietnuť návrh zákona o tzv. umelom prerušení tehotenstva.

Desiatky členov Európskeho parlamentu a národných parlamentov naprieč Európou adresovali list prezidentke Zuzane Čaputovej a predsedovi parlamentu Borisovi Kollárovi, v ktorom vyjadrujú znepokojenie nad výzvou Moniky Beňovej a kolegov poslancov odmietnuť návrh zákona o tzv. umelom prerušení tehotenstva. Ochrana nenarodeného dieťaťa a regulačný rámec pre potraty sú výlučne v kompetencii členských štátov a zvýšená informovanosť vyplýva z medzinárodných dohôd, upozorňujú v liste, ktorého iniciátorom je europoslankyňa Miriam Lexmann (EĽS/KDH).

Verejný a politický tlak našich kolegov poslancov v súvislosti s dokumentom predloženým v Národnej rade SR s číslom 154 považujeme za presahujúci ich kompetencie, a teda neprimeraný. Výkon právomocí EÚ sa riadi princípom subsidiarity, ktorý dáva členským štátom právo uplatňovať vlastnú parlamentnú zvrchovanosť v otázkach, ktoré spadajú do vnútroštátnych oblastí právomocí,“ apelujú signatári listu. 

Slovensko má právo na ochranu nenarodených detí

Ako ďalej pripomínajú, podľa Zmluvy o Európskej únii „právo uzákoniť ochranu nenarodeného dieťaťa a vytvoriť regulačný rámec pre potraty patrí členským štátom a nie medzi výlučné alebo zdieľané právomoci Európskej únie vymenované Zmluvou o fungovaní EÚ.“ Predmetný návrh č. 154 ako novela Zákona o zdravotnej starostlivosti a Zákona o umelom prerušení tehotenstva podľa signatárov nebráni, ale naopak prispieva schopnosti Slovenska plniť medzinárodné záväzky voči nenarodenému dieťaťu, vrátane zvýšenej informovanosti tehotných žien. 

Akčný program medzinárodnej konferencie o populácii a rozvoji uvádza, že vlády by mali podniknúť príslušné kroky, aby pomohli ženám vyhnúť sa umelému prerušeniu tehotenstva, ktoré by sa v žiadnom prípade nemalo propagovať ako metóda plánovaného rodičovstva. „Akčný plán zaväzuje štáty, ktoré sú jeho zmluvnými stranami, aby sa usilovali eliminovať vykonávanie potratov a mali zavedené zákony, ktoré poskytujú ľahký prístup k spoľahlivým informáciám a súcitné poradenstvo ženám s nechceným tehotenstvom,“ uvádza list od Miriam Lexmann a kolegov z európskych krajín hlave štátu.

Povinné poradenstvo a čakacie doby sú v EÚ bežné

Ako zdôrazňujú signatári, právne predpisy v 15 európskych krajinách vrátane Belgicka, Nemecka, Írska, Talianska, Luxemburska, Holandska, Portugalska a Španielska stále vyžadujú povinnú čakaciu lehotu medzi prvým podaním žiadosti o umelé prerušenie tehotenstva a dátumom, kedy sa uskutoční. V troch z nich – Belgicko, Holandsko, Taliansko – je čakacia lehota dokonca dlhšia ako tri dni, v prípade Talianska je to až jeden týždeň. 

Europoslankyňa Lexmann uvádza, že povinné absolvovanie poradenstva nie je v Európe nezvyčajnou podmienkou pre povolenie potratu. „Napríklad v Nemecku je podmienkou pre ženu žiadajúcu o potrat v prvom trimestri tehotenstva absolvovanie povinného poradenstva. Neskôr v tehotenstve je potrat povolený v prípadoch lekárskej nevyhnutnosti. V obidvoch prípadoch sa vyžaduje trojdňová čakacia doba. Poradenstvo sa musí uskutočňovať v štátom schválenom stredisku, ktoré potom žiadateľovi vydá certifikát o jeho absolvovaní,“ približuje. 

Európsky súdny dvor: Ľudský život začína počatím

List prezidentke Čaputovej a predsedovi NR SR Kollárovi v súvislosti s prijímanou novelou zákona o pomoci tehotným ženám pripomína, že z hľadiska práva EÚ je relevantnou referenciou rozsudok Európskeho súdneho dvora, ktorý v prípade Oliver Brüstle vs. Greenpeace uznal, že ľudský život sa začína počatím. Pokiaľ ide o domáce právo, signatári zdôrazňujú čl. 15 Ústavy SR, ktorý hovorí, že „ľudský život je hodný ochrany už pred narodením“ a dodávajú, že „nie je úlohou Európskeho parlamentu a národných parlamentov zasahovať do ústavnej tradície Slovenska.

Predmetný návrh zákona o pomoci tehotným ženám je tak podľa nich pre Slovensko dôležitým krokom v plnení medzinárodných záväzkov, ako aj Ústavy SR v oblasti ochrany života pred narodením. „Žiadame, aby ste odolali akejkoľvek snahe narušiť legislatívny proces týkajúci sa tohto návrhu zákona a udržali integritu demokratických inštitúcií Slovenskej republiky zaručením toho, že národná suverenita nebude ohrozená vonkajšími politickými vplyvmi,“ uzatvárajú signatári listu prezidentke a predsedovi parlamentu. 

Foto: Depositphotos.com/aremafoto

Nezabudnime zahrnúť ľudskú dôstojnosť, bezpečnosť, transparentnosť a najmä etiku. Takto zamerané pripomienky vzniesla Miriam Lexmann v rámci pripravovanej správy zahraničného výboru EP o etických aspektoch umelej inteligencie, robotiky a súvisiacich technológií.

Slovensko môže použiť európske prostriedky na pokrytie sociálnych služieb všetkého druhu. Sú určené aj pre krízové linky, organizácie na prácu so seniormi, osamelými matkami s deťmi či inak sociálne ohrozenými a zvýhodnenými občanmi. A to ako pre štátne, tak aj cirkevné, nadačné či neziskové organizácie. V liste pre ministra práce Milana Krajniaka na to upozornila M. Lexmann.

Miriam Lexmann dnes vystúpila v AFET (Výbor pre zahraničné veci v rámci Európskeho parlamentu): Proti dezinformáciám a tlaku z Číny, Ruska a iných autoritárskych režimov voči EÚ potrebujeme silnú európsku, analytickú inštitúciu pokrývajúcu aj vonkajšiu komunikáciu krajín EÚ. A tiež je potrebné prehodnotiť vzťahy s Čínou, vrátane ekonomickej oblasti, aby sme znížili jej vplyv u nás.

Kým domovy sociálnych služieb v zriaďovateľskej pôsobnosti miest a obcí môžu žiadať od štátu ochranné pomôcky, neverejné si majú pomôcť sami. Koronavírus si však nevyberá podľa zriaďovateľa, apelujú spoločne europoslankyňa Miriam Lexmann (EĽS/KDH) a poslankyňa NR SR Jana Žitňanská (Za ľudí) na urýchlenú hmotnú pomoc štátu neziskovým a charitatívnym organizáciám poskytujúcim sociálnu starostlivosť.

Aktuálna situácia v DSS v Pezinku, ktoré nahlásilo úmrtie už 5 klientov a ďalší sú vo vážnom stave, ukazuje na potrebu prijať akútne opatrenia v domovoch sociálnych služieb či zariadeniach pre seniorov. Zatiaľ čo po vypuknutí ochorenia COVID-19 smerujú ochranné pomôcky zo Štátnych hmotných rezerv do verejných zariadení a tieto zariadenia boli rozhodnutím vlády zo 14. apríla vyhlásené za subjekty hospodárskej mobilizácie, neverejní poskytovatelia sociálnej starostlivosti sú zo systému štátnej pomoci vynechávaní.

Podpora od štátu môže smerovať aj neziskovým organizáciám

Ak dve zariadenia poskytujú rovnaké služby rovnakej skupine najzraniteľnejších občanov, nemôžu mať v tejto bezprecedentnej situácii rozdielne podmienky pomoci od štátu len preto, že sa odlišujú zriaďovateľom. Keď sa nám nepodarí predísť vypuknutiu hromadnej nákazy v týchto zariadeniach bez ohľadu na to, či sú zriadené štátom alebo neziskovou organizáciou, hrozia nám čierne scenáre úmrtí ich klientov,“ zdôrazňuje poslankyňa NR SR a predsedníčka Výboru pre sociálne veci Jana Žitňanská.

Europoslankyňa Miriam Lexmann, ktorá je členkou výboru Európskeho parlamentu (EP) pre sociálne veci, upozorňuje, že neziskové organizácie môžu podľa jej informácií získať podporu od štátu, ktorá na Slovensko prišla z európskych fondov. Počas marcového a aprílového pléna totiž EP schválil Investičnú iniciatívu Koronavírus Plus (CRII+), ktorá umožňuje členským štátom využiť nevyčerpané financie z pridelených európskych fondov, ako aj ďalšie mobilizované prostriedky napríklad v rámci mechanizmu RescEU na boj proti šíreniu koronavírusu.

Peniaze použime na transformáciu výroby

Tieto financie môžu byť podľa europoslankyne využité aj na nákup ochranných prostriedkov pre organizácie, ktoré sa zaoberajú pomocou pre zraniteľné skupiny, ako sú napríklad obyvatelia zo znevýhodneného prostredia, osoby so zdravotným postihnutím či starší občania. „Hoci tento účel nie je napriek mojim snahám v nariadeniach explicitne zahrnutý, podľa mojich informácií môžu členské štáty poskytovať z uvoľnených európskych prostriedkov pomoc aj neštátnym, neziskovým a charitatívnym organizáciám. Koronavírus si totiž nevyberá,“ upozorňuje Lexmann.

Dôležité je podľa nej zdôrazniť, že „európske financie môžu byť použité aj na transformáciu európskych podnikov, ktoré dokážu vyrábať chýbajúce ochranné pomôcky a nevyhnutné lekárske prístroje, ako sú napríklad pľúcne ventilátory, čím umožnia Európe byť menej závislou na často nespoľahlivých dodávkach z tretích krajín ako napríklad z Číny.

Slovensko svojou rýchlou reakciou už dokázalo oddialiť vrchol epidémie a znížiť úmrtnosť obyvateľov na COVID-19. Mnohé veci sme teda zvládli lepšie ako napríklad Taliansko či Španielsko, kde hrozbu šírenia nákazy v zariadeniach sociálnych služieb podcenili a, žiaľ, vidíme, že práve u nich je nákaza v niektorých krajinách doslova nezastaviteľná. „Práve preto veríme, že Slovensko bude pokračovať v pozitívnom trende rýchlych a efektívnych opatrení a bude pritom myslieť na všetky druhy poskytovateľov sociálnych služieb,“ uzatvárajú obe poslankyne. 

Foto: European Union

Keď sa v týchto dňoch snažíme ukryť pred epidémiou, nezabudnime na tých, ktorí sa nedokážu skryť pred upieraním základných ľudských práv.

Dnes si ešte viac uvedomujeme potrebu chrániť ľudský život a jeho dôstojnosť v každej jeho fáze, uviedla europoslankyňa a členka predsedníctva Fóra života Miriam Lexmann k týždňu pro-life aktivít, ktorý prebieha pripomíname Deň počatého dieťaťa.
 
„Skúška, ktorú počas epidémie koronavírusu zažívame, nám umožňuje ešte lepšie pochopiť tých, ktorí sú bezbranní a dúfajú v pomoc iných,“ apeluje Lexmann v súvislosti s kampaňou nosenia tzv. bielej stužky. Tá sa v dôsledku preventívnych opatrení tohto roku presunula z verejných priestranstiev do domovov a uzavretých pracovných kolektívov. „Nosiť dnes rúško je nevyhnutnosť a nie je to hanba. Ale hanbou nie je ani spolu s ním si pripnúť bielu stužku a prihlásiť sa nielen k prosbe za odvrátenie choroby, ale aj k rešpektovaniu práva na život a ľudskej dôstojnosti,“ zdôrazňuje europoslankyňa. Urobiť tak podľa nej možno aj v online prostredí.
 
Postavme sa proti obchodovaniu s ľudským životom

Ako ďalej uviedla, problematiku obhajoby ľudských práv nemožno zužovať iba na právo narodiť sa. Nevyhnutná je podľa nej obrana dôstojného života ľudí v každom veku až po prirodzenú smrť a obrana rodiny ako základu zdravej spoločnosti. „Veľmi jasne sa však musíme postaviť aj proti obchodovaniu s ľudským životom a proti fenoménu novodobého otroctva či už v podobe násilia na ženách, deťoch a mladistvých, narastajúceho násilia na senioroch a ich ekonomického zdierania, alebo vyčleňovania chorých, slabých a znevýhodnených,“ upozornila Lexmann.
 
Novozvolená členka predsedníctva najväčšej pro-life organizácie na Slovensku Fórum života avizuje, že združenie už pripravuje ďalšie kroky, ako v uvedených oblastiach spolupracovať s novou vládou a parlamentom. Na pôdu Európskeho parlamentu (EP) zároveň Miriam Lexmann tému ochrany ľudského života a ľudskej dôstojnosti prinesie po vyriešení zdravotnej krízy s Covid-19 ako spoluorganizátorka tzv. Týždňa za život. Ten sa v Bruseli koná každoročne v poslednom marcovom týždni. V dôsledku zrušenia podujatí v EP ako preventívnych opatrení bol však nateraz preložený na neskorší termín.
 
Miriam Lexmann je europoslankyňou od februára tohto roka, keď získala tzv. brexitové miesto. Pôsobí vo výboroch EP pre zahraničné veci (AFET), zamestnanosť a sociálne veci (EMPL) a bezpečnosť a obranu (SEDE). V minulosti bola činná v Rade Európy, ako poradkyňa v Európskom parlamente či ako riaditeľka Európskej kancelárie Medzinárodného republikánskeho inštitútu (IRI) v Bruseli. Od februára je aj členkou predsedníctva Fóra života. 

Autor foto: Martin Lahousse/EPP

Viac ako 100 poslancov Európskeho parlamentu (EP), vrátane iniciátorky výzvy Miriam Lexmann, požaduje lepšie práva osôb s Downovým syndrómom. Vo vyhlásení pri príležitosti Svetového dňa Downovho syndrómu, ktorý je v sobotu 21. marca, vyzývajú európske vlády a inštitúcie EÚ na podporu projektov, vzdelávania a výskumu v tejto oblasti.

Stále počúvam o práve voľby pre ženy, o práve na adopcie pre páry rovnakého pohlavia alebo o práve „vlastniť“ deti kýmkoľvek. Už len osamelé hlasy žiadajú práva aj pre samotné deti.

Prednedávnom v médiách rezonovala búrlivá diskusia po tom, čo sa v denníku Sme objavil článok, ktorý vykresľoval pedofíliu manipulatívnym spôsobom a argumentoval bez akýchkoľvek relevantných dát tým, že väčšina pedofilov deťom neubližuje.

Článok používal slová ako láska alebo sexuálna príťažlivosť, ako keby išlo o vzájomne zameniteľné termíny alebo synonymá. Argumentoval, že takíto ľudia by mali pracovať v zamestnaniach s prístupom k deťom, lebo ich majú radi. V diskusii sa ozývali hlasy, ktoré v tomto kontexte volali – a čo deti?

Hovorí sa, že vyspelosť spoločnosti sa dá spoznať podľa toho, ako sa správa k tým najzraniteľnejším. Väčšinou sa v tejto súvislosti spomínajú starší občania, ľudia so zdravotným postihnutím alebo sociálne slabší.

V tomto článku by som sa chcela pozrieť na to, ako sa krajiny Západu, teda krajiny, ktoré sa považujú za vyspelé demokracie, správajú k úplne najzraniteľnejším osobám – k deťom.

FIKTÍVNE PRÁVO MATKY

Má desať týždňov a podľa ústavy je aj v maternici hodné ochrany. Na papieri. V skutočnosti stačí, aby ho nechcela a lekári ho bez toho, aby musela udávať dôvod, do dvanásteho týždňa zabijú, pretože tá veta v ústave v podstate nič neznamená. Chráni sa fiktívne právo matky! 

Kedykoľvek sa táto téma otvorí, médiá naplnia príbehy osamelých žien, študentiek bez stáleho partnera, neplnoletých dievčat, ktoré na to, aby priviedli dieťa na svet, nemajú podmienky, a preto musia mať „právo neporodiť“. 

Štatistiky pritom hovoria, že umelé ukončenie tehotenstva na Slovensku absolvujú najmä vydaté ženy, ktoré už majú jedno alebo dve deti. 

Dieťa a jeho ústavné právo na život sa takmer vôbec nespomína. Hoci, ak by dieťa prišlo na svet a bolo nechcené, v zozname čakateľov na adopciu je množstvo rodičov, ktoré ho s láskou prijmú. Takto je odsúdené na smrť. 

Napriek tomu, že mu od tretieho týždňa bije srdce, od šiesteho sa u neho dajú zachytiť prvé mozgové impulzy a jedenásťtýždňový plod je už citlivý na bolesť a vníma hluk, sa takéto dieťa považuje za zhluk buniek, akési „nie-celkom-dieťa“. 

Pritom mu už nič nepribudne, nestane sa nič prevratné, čo by z plodu zrazu spravilo človeka. Všetky životne dôležité funkcie už fungujú, dieťa má očné viečka, nechtíky, odtlačok prstov. Jeho telíčko už len ďalej rastie a vyvíja sa do okamihu pôrodu – tak, ako bude rásť a vyvíjať sa aj po ňom. Každý potrat, vrátane miniinterrupcie, je teda dokázateľne zastavením bijúceho srdca.

Pred niekoľkými rokmi som v BBC zachytila diskusiu o výsledkoch najnovšieho výskumu, ktorý dokázal, že po tom, ako sa dieťaťu v desiatom týždni dokončí organogenéza, do určitého veku života pociťuje bolesť intenzívnejšie ako dospelý človek. 

Vedci a lekári v relácii diskutovali o tom, ako by bolo možné prispôsobiť zdravotnú starostlivosť o týchto najmenších tak, aby napríklad pri očkovaní boli čo najmenej vystavení bolesti. Počas dvojhodinovej diskusie nikto nespomenul fakt, že deti, ktoré majú extrémnu precitlivenosť na bolesť, sú počas interrupcie doslova zaživa rozštvrtené. 

Fakt, že sa to vie, ale komplexne sa to nerieši, dokazuje aj skutočnosť, že niektoré európske štáty praktizujú podanie anestetík dieťaťu minimálne pri potratoch vo vyššom štádiu tehotenstva. 

V Spojených štátoch momentálne prebieha súdny proces, po ktorého skončení by mohlo byť podanie anestetík dieťaťu povinné pri potratoch od 14. týždňa tehotenstva. Celý tento vývoj poukazuje na to, že dnes už nik nepochybuje, že nejde o zhluk buniek. Problém je len v tom, že naša spoločnosť chráni výhradne záujem toho silnejšieho.

AJ DIEŤA MOŽNO REKLAMOVAŤ?

Pred pár dňami prišlo na svet. Našťastie zdravé a krásne. Teda… Ako šťastie to vnímajú hlavne ľudia, ktorí si ho objednali u náhradnej matky. Naopak, to dieťa po odlúčení od matky, ktorá ho vynosila a porodila a ktorú bezpečne pozná podľa vône plodovej vody, však prežíva doslova hormonálnu búrku.

„Stúpa u neho hladina stresového hormónu kortizolu, čo sa nepriaznivo odráža tak na aktuálnom stave, ako aj na jeho ďalšom vývoji, pretože dochádza k chronickým a niekedy nezvratným zmenám vo funkcii aj v štruktúre mozgu,“ opisuje, čím prechádza takéto „odlúčené dieťa“, český psychiater Radkin Honzák,ktorý zároveň upozorňuje, že tento stres prežíva dieťa bez ohľadu na to, že je rodičmi, ktorí si ho nechali vynosiť, veľmi chcené. 

Navyše takéto surogátne dieťa v celej procedúre vystupuje ako vec, ako tovar, ktorého „výrobu“ si niekto objednal a zaplatil za ňu. Vzťahujú sa naňho teda, aspoň podľa praxe, procedúry obvyklé vo výrobných alebo v obchodných vzťahoch. Napríklad „kontrola kvality“ či „reklamácia“. 

O to viac je nepredstaviteľné, čo asi musí prežívať dieťa, ktoré „výstupnou kontrolou“ u objednávateľov neprešlo, lebo prišlo na svet s postihnutím a nikto ho nechce. Aj to sa totiž mnohokrát stalo. 

U našich západných susedov je známy prípad chlapčeka, o ktorého kvôli vrodenej epilepsii a paraplegii nejavili nakoniec záujem ani objednávatelia, ani dodávateľka, a tak skončil v ústave sociálnej starostlivosti. „Toto sú totiž deti, ktoré sa rodia narcistickým rodičom z narcistických dôvodov. Chcú ich mať ako obrázok, zdravé a pekné. Nie sú to deti, ktoré sa rodia pre ne samotné,“ upozorňuje psychiater. 

Týmto deťom nie je odobrané len právo na zdravý vývoj po narodení. Spoločnosť dospelých, ktorí túžia po deťoch a majú pocit, že mať dieťa je ich právo, kvôli vlastným záujmom odoberú takémuto dieťaťu právo na to, aby poznalo svojich pravých a paradoxne aj všetkých ostatných rodičov (keďže žena, ktorá dieťa porodí, a donorka vajíčka nemusí byť tá istá). Aj to je zakotvené v zmluvných podmienkach. 

O právo poznať svojich rodičov je odobrané aj nespočetné množstvo detí, ktoré sa rodia po zakúpení celého alebo časti genetického materiálu z príslušných na to určených bánk. 

Poznáme mnohé príbehy detí, ktoré sa o toto právo súdia so spoločnosťami, ktoré príslušné banky prevádzkujú. Márne… Ich životy sú poznačené traumou. Veď každé dieťa v určitom veku chce poznať svojich rodičov. Chce vedieť, kto je a odkiaľ prišlo. Takýmto deťom je táto prirodzená a nesmierne podstatná súčasť života odopretá na základe zmluvných podmienok medzi kupujúcim a dodávateľom.

Surogátne materstvo otvára celú škálu ďalších otázok týkajúcich sa ako práv dieťaťa, tak aj práv žien, ktoré tieto deti vynosia. Táto praktika popiera základné ľudské práva stanovené medzinárodným spoločenstvom a je považovaná za formu novodobého otroctva. 

Zaujímavé je, že na tomto sa zhodnú ženy z oboch táborov – z konzervatívnych organizácií, ale aj progresívne feministky. Ženy, ktoré „prenajmú svoju maternicu“, sú k tomuto rozhodnutiu neraz donútené finančnou situáciou, mnohokrát preto, aby uživili seba a svoju rodinu. Nik a nič ich nechráni. Ak im tehotenstvo spôsobí vážne zdravotné problémy, nik im nepomôže. To isté platí o tom, keď po odovzdaní bábätka, ktoré bytostne po deviatich mesiacoch považujú za svoje, začnú trpieť depresiami. Nik nechráni práva detí, ktoré „neprejdú testom kvality“ a stanú sa tak ničie. 

Napriek tomu, že surogátne materstvo je v podstate nelegálne vo väčšine európskych krajín a pokus o jeho celoplošnú legalizáciu cez Parlamentné zhromaždenie Rady Európy bol zastavený, a napriek tomu, že poslanci Európskeho parlamentu náhradné materstvo vo svojej rezolúcii označili za zneužívanie, je množstvo krajín, kde deti prichádzajú na svet takýmto spôsobom. Možno o to viac, odkedy sú dodávateľky pomerne ľahko dostupné na Ukrajine. 

V posúvaní hranice tolerancie voči tejto praktike zohrávajú úlohu aj súdy, ktoré ju postupne legalizujú formou precedensu a takéto deti prideľujú svojim objednávateľom bez toho, aby skúmali legálnosť ich príchodu na svet. Radšej prižmúria oko, veď tento pár sa konečne dočkal toho, po čom tak túžil. 

Je však opodstatnená otázka, čo by súd v takomto prípade mal robiť, veď situácia presahuje jeho kompetencie, keďže ide o nadnárodný problém. Ďalšia otázka je, ako zabrániť týmto praktikám tak, aby nebolo ublížené tým deťom, ktoré už na svet prišli. 

Taliansky súd napríklad v snahe zastaviť tento trend vrátil dieťa do Ruska. Preto je potrebné sa touto otázkou urgentne zaoberať v celoeurópskej diskusii, a to takým spôsobom, aby sa chránilo dieťa, nie túžba dospelých! O podobných prípadoch, keď súdy nechránia, ale ohrozujú, som nedávno písala v tomto článku.

PRÁVO NA DIEŤA NEEXISTUJE

Má pár mesiacov alebo rokov a nemalo šťastie na rodičov, skončilo tak v starostlivosti štátu, ktorý sa podľa zákona zaviazal postarať sa oň najlepšie, ako sa len dá, nájsť mu náhradnú rodinu, ktorá mu dá lásku a opateru, o ktorú prišlo. Z princípu to má byť služba dieťaťu. Nájsť mu tých najlepších rodičov. Lenže vonku počuť hlas dospelých, ktorí túžia po dieťati. Platia dane a majú predsa „právo“ dočkať sa. 

Samozrejme, nik nesme byť diskriminovaný. Ale právo na dieťa neexistuje! Rezignovaním na túto pravdu sa v mnohých krajinách otočila podstata adopcie, štát prestal slúžiť deťom a namiesto toho napĺňa rodičovské túžby dospelých. 

Základná logika veci však hovorí, že každé dieťa má biologickú matku a otca, inak by neprišlo na svet. A štát má jedinú povinnosť voči týmto deťom a tou je v prípade nevyhnutnej potreby nahradiť mu matku a otca. 

Predstavte si, že by ste mali vybrať rodičov pre batoľa a k dispozícii by ste mali dva z hľadiska psychotestov úplne porovnateľné páry – jeden homosexuálny a druhý heterosexuálny. To dieťa bude štatisticky s najväčšou pravdepodobnosťou heterosexuál a potrebuje byť pripravené stať sa partnerom opačnému pohlaviu, potrebuje poznať medzipartnerské rituály, pretože v nich bude celý život žiť. Ako by ste rozhodli z hľadiska potrieb dieťaťa?“ pýta sa psychológ Jeroným Klimeš, ktorý v oblasti náhradnej rodičovskej starostlivosti dlhodobo pôsobil. 

To je rovnaká logika, ako keď máte vietnamské dieťa a dva porovnateľné páry – vietnamský a náš. Tiež dáte prednosť vietnamskému, je tak jednoducho všetko jednoduchšie,“ ponúka logickú odpoveď. 

Takýto pohľad je však už zriedkavý. O to viac sa hovorí o chúďatách deťoch, ktorým bude lepšie s milujúcimi rodičmi, i keď rovnakého pohlavia, ako v detskom domove. Pravda je však taká, že dnes sú u nás deti do šesť rokov zo zákona umiestnené do profesionálnych rodín, a nie sú v detských domovoch. 

Ďalšia pravda je taká, že na takéto menšie deti čakajú heterosexuálne páry roky, keďže záujem je vyšší ako počet „voľných“ detí na adopciu. Áno, väčšie deti sú ešte stále v domovoch, o ne však z hľadiska adopcie v podstate nie je záujem. Hlavne ak sú rómske alebo nie celkom zdravé, alebo málo talentované. Keďže však deti odkázané na adopciu nevedia kričať a biť sa o svoje práva, nik ich volanie nepočuje.

NEVERÍM VLASTNÝM OČIAM

Myslím na dieťa, ktoré má byť podľa celosvetovej charty chránené pred akýmikoľvek skutkami, ktoré by mu mohli ublížiť, porušiť jeho práva a ktorého záujem je aj podľa našej ústavy prvoradý. 

A pozerám na článok v jednom z najčítanejších slovenských denníkov, ktorý volá po rešpekte k pedofilom, ktorí nemajú byť perzekvovaní. Áno, nikto nesmie byť trestaný ani nijako diskriminovaný či prenasledovaný pre to, čo cíti. Ale dosiaľ sme ani nemali prípad, že by niekto bol za samotné diagnostikovanie tejto poruchy súdený, odsúdený, väznený. Ani spomínané noviny nijaký taký prípad neuviedli. Tak načo ten článok? Po čom volá? 

Aby učiteľ, ktorý sa im posťažoval, že musel vydržať šesť rokov, aby mohol vyznať lásku jedenásťročnému dievčatku, už nemusel čakať? Aby deťom mohol pedofil hovoriť, čo len chce, veď je to „z lásky“? 

Zaradenie pedofílie do kategórie inakosti odmietam,“ napísal psychiater a bloger Michal Patarák. Takéto posúvanie verejnej mienky cez slová ako láska k dieťaťu alebo hľadanie realizácie a „pretavenia svojej sexuality“ v práci s deťmi je neprijateľné a opäť slúži len niekoľkým dospelým a ich túžbam. Nijako však dieťaťu, ktorého zdravý vývoj dokonca vážne ohrozuje! Veď citlivej detskej duši sa dá ublížiť už aj pohľadom.

ČÍ ZÁUJEM JE PRVORADÝ?

Dennodenne sú zabíjané nenarodené deti vo chvíli, keď už cítia bolesť, lebo zákon to umožňuje, aby hájil fiktívne právo ženy. Dennodenne sú objednávané u náhradných matiek deti, ktoré sú neskôr od nich odtŕhané a vystavované citovej deprivácii, lebo bezdetní a neplodní majú mať zase právo na toto. 

Dennodenne sa pre deti vyberajú náhradní rodičia, nie podľa toho, ktorí sú pre nich najlepší, ale tak, aby sa naplnilo nejaké fiktívne právo na dieťa pre každého. Dennodenne vo svete dochádza k zneužitiu detí najrôznejšou formou a takéto pomalé posúvanie hraníc a ignorovanie ich dobra v službe potrebám dospelých priviedli naše spoločnosti do situácie, kde sa dieťa bez toho, aby sme si to všimli, stáva tovarom a objektom túžby druhých.

Stále počúvam o práve voľby pre ženy, o práve na adopcie pre páry rovnakého pohlavia alebo o práve „vlastniť“ deti kýmkoľvek. Už len osamelé hlasy žiadajú práva aj pre samotné deti.

Je to právo džungle, kde silnejší vyhráva. Lenže spoločnosť, ktorá nehľadí na svojich najslabších, začne pomaly erodovať. Je to egocentrická spoločnosť a v takej sa postupne začnú oslabovať všetky články, ktoré držia pohromade krehké piliere sociálnej služby spočívajúcej v altruizme a láske k blížnemu.

Ak chceme našu spoločnosť považovať za vyspelú, musíme vrátiť ochranu a dôstojnosť aj jej najslabším a najzraniteľnejším členom – deťom. 

Skrátená verzia článku bola publikovaná na portáli WebNoviny.sk

Foto: Depositphotos.com/lightsource

Tento týždeň vo Francúzsku umrel muž asi v mojom veku. Súd rozhodol, že musí. Pred desiatimi rokmi totiž havaroval a zostal ťažko postihnutý. Nebol však v kóme, ani na žiadnych podporných prístrojoch, nemal žiadne bolesti. Potreboval sa len najesť a napiť gastrickou sondou. Tú mu teraz upreli, čo pre neho znamenalo smrť hladom.

Podobné pokusy o vyhladovanie má pritom Vincent za sebou už štyri. V roku 2013 zostal bez stravy a s minimálnou hydratáciou 31 dní, napriek tomu prežil, čím podľa odborníkov poprel, že by sám odmietal život. Ak by pacient žiť nechcel, dokáže sa podľa lekárov totiž tak opustiť, že zomrie. Vincent nie.

Zásadná otázka: Kvôli čomu?

Hoci rodičia mnohokrát žiadali o prepustenie do domácej liečby, kde by sa o neho sami starali, zakaždým boli odmietnutí. Namiesto toho im lekári pred šiestimi rokmi navrhli synovu smrť, s čím jeho manželka a časť rodiny súhlasili, preto o jeho živote opakovane rozhodovali súdy. Ten posledný pred pár dňami definitívne povedal, že má zomrieť. Opäť bol teda odpojený od stravy a podľa posledných agentúrnych informácií pod silnými utišujúcimi a uspávajúcimi liekmi. Práve to však vyvoláva zásadnú otázku – kvôli čomu?

Ak by bol vo vegetatívnom stave, ktorým argumentovala tá časť odborníkov, ktorá bola za ukončenie jeho života, bolesť by necítil. Tak načo lieky zabezpečujúce „aby netrpel“? Nie je náhodou jeho hladovanie jeho krutým zabíjaním? Vincent pritom umiera v krajine, ktorá neuznáva eutanáziu. Má síce zákon zaručujúci právo na dôstojnú smrť a ukončenie úpornej liečby smrteľne chorých. On však smrteľne chorý nebol a udržiavaciu, ani žiadnu inú liečbu nedostával. Len jesť a piť.

Ďalší súd pár týždňov predtým poslal na smrť zdravé nenarodené dieťa, ktorého matka bola v 22. týždni tehotenstva, dokonca proti jej vôli. Len preto, že je mentálne postihnutá, jej nariadil potrat. Hoci stará mama  je pripravená sa o vnúča postarať, sudkyňa verdikt odôvodnila tým, že by to budúcej mamičke mohlo spôsobiť údajnú traumu, keď dieťa nebude v jej starostlivosti. Tak ju radšej navrhla vystaviť objektívne dokázanej – postpotratovej.

Na rozdiel od Vincenta sa však tento nelogický a krutý rozsudok našťastie podarilo zvrátiť. Tento šťastný koniec s radosťou privítali aj obyvatelia Slovenska, keďže sa u nás spustila podpisová akcia na podporu matky a dieťaťa. Behom dvoch – troch dní ju podpísalo vyše desaťtisíc obyvateľov našej krajiny.

(Ne)závislá súdna moc?

Tu sa treba začať pýtať, kam sa dostalo súdnictvo demokratických štátov? Nezávislá moc, ktorú nikto nevolí a nemá pôvod v rozhodnutí ľudí, ani sa im nemusí zodpovedať, sa pomaly, ale isto prepracúva k svojvôli a od rozhodovania o súlade a nesúlade so zákonmi prechádza k ich svojvoľnej tvorbe. Presne takto, mimochodom, vzniklo pred štyridsiatimi šiestimi rokmi americké právo na potrat. Dnes takmer nenájdete odborníka, ktorý by z právneho hľadiska odobril vtedajšie rozhodnutie Najvyššieho súdu v kontroverznej kauze Roe, ktorá viedla k legalizácii potratov. Sudcovia vtedy v 14. dodatku americkej ústavy vydolovali právo na súkromie, ktorým interrupcie povolili.

V súčasnosti sa právnici v podstate zhodujú s tým, čo už vtedy povedal jeden z dvoch nesúhlasiacich sudcov William Rehnquist: „Aby súd vydal toto stanovisko, musel by v rámci 14. dodatku objaviť právo, ktoré bolo samotným autorom dodatku úplne neznáme.“

Nezávislá súdna moc ako jeden z pilierov demokracie sa dnes v demokratických krajinách paradoxne postupne stáva závislá. Od politiky. Koniec-koncov sme toho svedkami aj na Slovensku, kde si vládni politici urobili z Ústavného súdu v podstate rukojemníka. A určite nie z rozmaru, ani trápne predstieranej neschopnosti sa dohodnúť.

Veď pri súčasnom stave, keď súd má už dlhodobo namiesto trinástich obsadených miest len sedem sudcov, je každý z nich vlastne ústavným samosudcom, keďže na to, aby súd rozhodol, je treba získať sedem hlasov (väčšinu z trinástich). To, že jeden jediný sudca nesúhlasí, v konečnom dôsledku totiž znamená, akoby nesúhlasil celý senát. Tento stav sa žiaľ len predlžuje divadielkom v Národnej rade – napriek tomu, že to vážne ohrozuje vymožiteľnosť ústavných práv na Slovensku.

Komu to však vyhovuje? Určite nie ľuďom, občanom, ktorým ústava zaručuje moc v riadení vecí verejných. Veď mnohé takéto súdne rozhodnutia idú proti nim a ich názoru vyjadrenému v demokratických voľbách a mnohokrát sú aj v rozpore s ich ústavnými právami. Naposledy sme u nás tento fenomén sledovali pri európskych voľbách.

Komentár bol písaný pre spravodajský portál Európskenoviny.sk.

Foto: Depositphotos.com/omloel

Pre slovenské zdravotníctvo naplánovali politici v tomto roku podľa medializovaných správ historicky najviac peňazí. Nadšené titulky médií z konca minulého roka, keď parlamentom prešiel návrh štátneho rozpočtu, však prekryla tohtoročná realita. 

V Košiciach po chybe lekárov zomrel človek, v Nitre operovali pacientovi zdravé koleno. Personál v skalickej nemocnici mužovi, ktorý sa zvíjal od bolesti zo zápalu slepého čreva, odkázal, že mal prísť skôr, aby sa mu na pomoc čakalo ľahšie. Medializované chyby skrátka pribúdali doslova ako huby po daždi a jedným z ponúkaných vysvetlení je, že na Slovensku chýba tritisícpäťsto doktorov a približne rovnako veľa sestier.

Všetci sú preťažení, nezaplatení a robia v nevyhovujúcich podmienkach. Študentom medicíny sa dokonca za pár dní z fotiek splesnivených priestorov zdravotníckych zariadení podarilo vydať celú knihu. Toto je zdravotná starostlivosť za historických vyše päť miliárd?

Plány boli veľké, realita znova odlišná

Predstavitelia zdravotníctva ako na prvé upozornili, že rozpočet s týmto rozprávkovým číslom bola vlastne len predstava štátu, že toľko vytiahne zo zamestnancov a sám bude za tých svojich platiť minimum. Ako sa však ukázalo, nedokázal si ich ani správne spočítať.

V skutočnosti bolo štátnych poistencov viac, než udával rozpočet, takže za oveľa viac išlo do rezortu minimum. Nemocnice teda upozorňujú, že historicky najlepší rozpočet sa jednoducho nekonal, naopak chýba najmenej sto miliónov. Jediné, čo pribudlo, sú schválené preplatky za prácu v noci a cez víkendy a povinné rekreačné poukazy, s ktorých praktickými dopadmi na zdravotníctvo sa v parlamente nikto z nadšených navrhovateľov a schvaľovateľov nezaoberal. Problémy sa im totiž do boja o voliča nehodia.

Zostanú teda pacientovi len oči pre plač, spanie pred ambulanciou, aby dostal časenku na vyšetrenie k špecialistovi a odklad pomoci, keď sa laboratóriá nedohodnú s poisťovňou na peniazoch za ich výkony?

276 miliónov eur pre slovenské zdravotníctvo z EÚ

Nemusí. V rámci Európskeho fondu regionálneho rozvoja totiž leží dnes na stole pre slovenské zdravotníctvo približne 276 miliónov eur. Aby ich bolo možné čerpať, je potrebné, aby zdravotnícke zariadenia vypracovali projekty, ktorými sa preukáže zámer zlepšiť poskytovanie či už ambulantnej alebo akútnej zdravotnej starostlivosti v nemocniciach. Lenže to my nepochopiteľne nerobíme.

Z balíka 11 operačných programov programového obdobia 2014 – 2020 v celkovej hodnote 13,906 miliardy eur bolo ku koncu minulého roka vyčerpaných ani nie dvadsať percent.

Z eurofondov sa bohužiaľ čoraz častejšie k bežnému Slovákovi dostávajú len ďalšie a ďalšie správy o odhalení podvodov a rôznych korupčných schém v ich čerpaní, za ktoré navyše štát berie z daní občanom, keďže Brusel ukradnuté neprepláca. A tohto občana doktor v sedemdesiatke jednoducho pri žiadosti o zdravotnú pomôcku pošle čakať na smrť: „Ale pani, v tomto veku vám to už nik nepreplatí! To je prosto realita slovenského zdravotníctva…“

Ale nemusí byť. Je to realita toho, čo s ním nechávame našich politikov robiť.

Komentár bol písaný pre spravodajský portál Europskenoviny.sk.

Foto: Depositphotos.com/limbi007

Vyhlásenie Miriam Lexmann k fondu obnovy EÚ

Na prekonanie bezprecedentnej pandemickej a z toho prameniacej ekonomickej krízy, ktoré nás zasiahli, je spoločné európske riešenie najlepšou cestou. Preto je aktuálna dohoda európskych lídrov na ekonomickej obnove a novom európskom rozpočte dobrou správou.

Používame cookies, aby vám poskytla najlepší online zážitok. Dohodnutím súhlasíte s použitím cookies v súlade s cookies.

Privacy Settings saved!
Nastavenie súkromia


Tieto súbory cookies alebo podobné technológie sú nevyhnutné pre fungovanie našich služieb a nemožno ich deaktivovať. To sa týka napríklad súborov cookies, ktoré zabezpečia, že konfigurácia používateľa súvisiaca s funkciami webových stránok sú udržiavané počas relácií.

Odmietnúť cookies
Prijať všetky cookies

ZOSTAŇME V KONTAKTE

Nechajte mi Váš e-mail a majte prehľad o tom, čo pre Vás robím  v Európskom parlamente! 

Skip to content