Rýchle správy

Slovensko

Ak sa majú tzv. pendleri nechať testovať na COVID-19, prečo sú štátom považovaní za občanov druhej kategórie a hradiť to zo svojho, pýta sa europoslankyňa Miriam Lexmann (EĽS/KDH). Okrem vyťahovania peňazí z vreciek už i tak dosť skúšaných rodín podľa nej tento krok znevýhodňuje občanov, ktorí na Slovensku platia tie isté dane ako iní občania. „Týždne starý test navyše nezaručuje jeho aktuálnosť,“ zdôrazňuje.

Kým Rakúsko, Česko či Maďarsko nevyžadujú potvrdenie o negatívnom teste na COVID-19 od Slovákov, ktorí žijú alebo pracujú na ich území a denne prechádzajú cez hranice, Slovensko to chce zaviesť. Od mája majú takýto test z rozhodnutia Ústredného krízového štábu raz mesačne absolvovať všetci Slováci žijúci v prihraničných územiach, ktorí na dennej báze dochádzajú za prácou či školou cez hranice. Testy si pritom majú hradiť sami.

Zaviedli sme na Slovákov dvojitý meter

Toto bezpečnostné opatrenie má podľa europoslankyne dobrý úmysel, ale aj negatívne dopady. „Ak jeden test dnes stojí asi 70 eur, pre štvorčlennú rodinu to znamená mesačne 280 eur navyše. Väčšina rodín je dnes už beztak nielen finančne ťažko skúšaná. Keď štát testuje zdarma komunity občanov, prečo si títo občania, ktorí tiež platia dane na Slovensku, majú hradiť testy sami?“ upozorňuje Lexmann na dvojitý meter s tým, že týždne starý test navyše nezaručuje jeho aktuálnosť. Členka europarlamentného výboru pre zamestnanosť a sociálne veci upozorňuje, že Slováci žijúci v pohraničí majú rovnaký nárok na bezplatné testy ako všetci slovenskí občania.

Otázkou sú podľa nej aj voľné testovacie kapacity. „Sú dostatočné na to, aby sa vždy včas stihli otestovať všetci tzv. pendleri a neohrozilo sa tak ich každodenné dochádzanie za prácou či detí k lekárovi?“ Ako ďalej uviedla europoslankyňa, je otázne, či Slováci, ktorí žijú 30 kilometrov od hraníc a denne migrujú na Slovensko, sú viac rizikoví, ako obyvatelia, ktorí rovnako denne dochádzajú za prácou, nákupmi či lekármi desiatky kilometrov v rámci krajiny. „Samozrejme, ak vývoj ukáže nutnosť prísnejších opatrení, treba k nim pristúpiť. Dnes potrebujeme prijať systémové riešenie namiesto povinného testu, ktorý i tak nič nezaručuje,“ navrhuje Lexmann.

Proti povinnosti absolvovať test na COVID-19 bez úhrady výdavkov zo strany štátu a bez zaručenia jeho dostupnosti protestujú desaťtisíce tzv. pendlerov.

Miriam Lexmann pôsobí vo výboroch Európskeho parlamentu pre zahraničné veci (AFET), bezpečnosť a obranu (SEDE) a zamestnanosť a sociálne veci (EMPL). V minulosti bola činná v Rade Európy či ako poradkyňa v Európskom parlamente. Naposledy bola riaditeľkou Európskej kancelárie Medzinárodného republikánskeho inštitútu (IRI) v Bruseli.

Foto: Depositphotos.com/volodymyr.martyn

Rodiny v ťaživej životnej situácii, neziskové združenia aj inovátori budú môcť získať adresnú finančnú podporu od slovenskej europoslankyne Miriam Lexmann (EĽS/KDH). Jej grantový program s názvom „Pomôžme si“ bude spustený celoročne, na začiatku chce priamo a rýchlo podporovať poškodených pandémiou COVID-19.

„Slová majú cenu, len ak nasledujú skutky. V čase, keď sme posilnení a povzbudení hĺbkou veľkonočného tajomstva, chcem konkrétne a priamo pomôcť tým, ktorí prepadajú sieťou štátnej pomoci,“ približuje Lexmann spustenie vlastného grantového programu. Ten bude podľa jej slov iba čiastkovým doplnením hlavného poslania v Európskom parlamente, teda návrhov, tvorby a presadzovania účinných nástrojov pomoci občanom. „Keďže však výšku odmeny za túto prácu považujem za pozvanie k podpore odkázaných, rada tak budem robiť nepretržite a systematicky,“ uviedla.

Lexmann, ktorá je v Európskom parlamente (EP) len od februára, bude cez grantový program „Pomôžme si“ poskytovať jednorazovú finančnú podporu v troch kategóriách žiadostí. Požiadať o príspevok budú môcť sociálne znevýhodnení občania v ťaživej životnej situácii, zvlášť rodiny s malými deťmi a osobami so zdravotným postihnutím, ďalej dobrovoľnícke združenia, ktoré bez nároku na odmenu pomáhajú iným a prispievajú k pozitívnemu rozvoju spoločnosti a tzv. inovátori, teda tvorcovia projektov či mechanizmov, ktoré operatívne reagujú na potreby lokálnych komunít. V aktuálnom období pôjde predovšetkým o podporu poškodeným v dôsledku epidémie COVID-19.

O podporu bude možné uchádzať sa celoročne

Chcem pomôcť tam, kde to nedokáže štát, tým, ktorí si sami nevedia pomôcť, alebo chcú pomáhať iným a tak, aby to bolo rýchle a účinné,“ zdôrazňuje Lexmann. Žiadosti o grant sa budú odosielať elektronicky cez jednoduchý online formulár, posudzovať ich bude komisia. Program bude spustený celoročne, žiadať i získať finančný príspevok vo výške do 500 eur bude možné priebežne. „Poznám desiatky prípadov, v ktorých môže byť takýto príspevok zachraňujúci. Zároveň som presvedčená, že spoznávanie ďalších pomôže ešte viac porozumieť ľuďom s ich každodennými starosťami a skutočnými problémami,“ uzatvára europoslankyňa.

Fond a grantový program „Pomôžme si“ bude spustený v najbližšom období spolu s novou webovou stránkou www.lexmann.eu. Na nej budú zverejnené aj podrobné podmienky na získanie príspevku. Program bude aktívny počas celého funkčného obdobia europoslankyne.

Miriam Lexmann je europoslankyňou od februára tohto roka, keď získala tzv. brexitové miesto. Pôsobí vo výboroch EP pre zahraničné veci (AFET), bezpečnosť a obranu (SEDE) a zamestnanosť a sociálne veci (EMPL). V minulosti bola činná v Rade Európy či ako poradkyňa v Európskom parlamente. Naposledy bola riaditeľkou Európskej kancelárie Medzinárodného republikánskeho inštitútu (IRI) v Bruseli.

Foto: Depositphotos.com/pressmaster

Európa sa musí stať sebestačnou pri výrobe a skladovaní dostatočného množstva kritických liekov, farmaceutických výrobkov, lekárskych prístrojov i ochranných zdravotníckych pomôcok. Podniky v členských krajinách potrebujú podporu pri takejto transformácii výroby, navrhuje europoslankyňa Miriam Lexmann (EĽS/KDH).

Účinne bojovať proti koronavírusu a zamedziť rovnakým pandémiám do budúcna dokážeme iba opatreniami, ktoré zrealizujeme už dnes. „V Európe musíme v rámci pomoci vyčleniť dostatok prostriedkov na podporu členských štátov a jednotlivých podnikov pri transformácii ich výroby smerom ku kritickému zdravotníckemu materiálu, ako sú lieky, farmaceutické výrobky, kľúčové lekárske zariadenia či ochranné zdravotnícke pomôcky,“ uviedla Lexmann v rámci návrhov do strategického dokumentu Európskej ľudovej strany (EĽS). Tzv. Európskym paktom solidarity frakcia reaguje na pandémiu COVID-19 a navrhuje kroky k obnove hospodárstva EÚ.

Podporu musíme vyčleniť aj pre mimovládne organizácie

Dokument sa venuje najmä spoločnej odpovedi na epidémiu, zníženiu krivky rastu ochorenia lepšou koordináciou či zabezpečeniu strategickej infraštruktúry aj počas pandémie. Zároveň sa zameriava na pomoc najviac postihnutým skupinám obyvateľstva, biznisu a regiónom, ako aj plánu, ako sa vyhnúť opakovaniu podobných pandémií, ako prežívame v týchto dňoch aj na Slovensku. Lexmann navrhla, aby boli do plánu spolupráce okrem krajín EÚ prizvané aj Spojené kráľovstvo či krajiny západného Balkánu.

Europoslankyňa presadzuje napríklad sprístupniť finančné prostriedky EÚ vyčlenené na boj proti koronavírusu nielen systémom verejného zdravotníctva, ale aj sociálnym podnikom a mimovládnym organizáciám pôsobiacim v oblasti charity, sociálnej pomoci a zdravotnej starostlivosti. „Nesmieme zabudnúť na mimovládne organizácie, ktoré u nás poskytujú základnú službu najzraniteľnejším osobám. Keďže sa ich príjmy zo súkromného sektora v dôsledku ekonomickej krízy výrazne znížili, alebo úplne zastavili, je nevyhnutné použiť získané európske prostriedky aj na ich podporu,“ zdôraznila Lexmann. Poskytovaná služba sa týka seniorov, ľudí so zdravotným postihnutím alebo špeciálnymi potrebami, osôb v ťažkej sociálnej situácii alebo na prahu chudoby, ako sú napríklad opustené mamičky s deťmi s minimálnym príjmom, resp. bez príjmu či ľudia bez domova.

Ochrana nezávislosti a pravdivosti informácií je kľúčová

Lexmann, ktorá je členkou Výboru Európskeho parlamentu pre zamestnanosť a sociálne veci, považuje za dôležité aj to, aby boli vyčlenené finančné prostriedky z EÚ použité ako na pomoc malým a stredným podnikateľom či prepusteným zamestnancom, tak aj samostatne zárobkovým osobám alebo umelcom na voľnej nohe či ďalším občanom postihnutým finančnou krízou.

Pre víťazstvo s epidémiou COVID-19 je podľa nej nemenej dôležité zastaviť falošné správy a nenávistné prejavy, ktoré sa šíria rýchlešie ako vírus samotný. „EÚ musí vytvárať tlak na digitálnych gigantov, aby prijímali potrebné ochranné opatrenia a zároveň prispieť ku koordinácii členských krajín v snahe ochrániť verejnosť pred internetovými podvodníkmi a digitálnymi zločincami, ale aj pri obrane nezávislých médií a skutočnej záruky ľudí na pravdivé informácie,“ vyzýva europoslankyňa. 

Lexmann tiež apeluje, aby EÚ v rámci princípu subsidiarity prijímala len také opatrenia, na ktoré získala kompetencie od občanov členských štátov. Čo je podľa nej možné lepšie vyriešiť doma, „musí zostať doma. Porušovanie tohto zdravého rozdelenia kompetencií by totiž mohlo mať pre EÚ katastrofálne následky v podobe straty dôvery občanov,“ uzavrela.

Miriam Lexmann v Európskom parlamente pôsobí vo výboroch EP pre zahraničné veci (AFET), zamestnanosť a sociálne veci (EMPL) a bezpečnosť a obranu (SEDE). V minulosti bola činná v Rade Európy, ako poradkyňa v Európskom parlamente či ako riaditeľka Európskej kancelárie Medzinárodného republikánskeho inštitútu (IRI) v Bruseli.

Foto: Depositphotos.com/SSilver

Miriam Lexmann žiada vládu o menovanie osobitného vyslanca pre náboženskú slobodu vo svete. Uviedla to v liste pre ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí Ivana Korčoka. Upozorňuje, že medzinárodné spoločenstvo je v ostatných rokoch čoraz častejšie svedkom porušovania slobody myslenia a náboženského vyznania alebo viery.

Europoslankyňa Miriam Lexmann (EĽS/KDH) žiada vládu SR zaradiť podporu demokracie a ochranu slobody medzi programové priority v oblasti zahraničnej politiky. Potvrdením tohto kroku má byť aj menovanie osobitného vyslanca pre náboženskú slobodu vo svete.

V liste ministrovi zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Ivanovi Korčokovi upozorňuje, že medzinárodné spoločenstvo je v ostatných rokoch čoraz častejšie svedkom porušovania slobody myslenia a náboženského vyznania alebo viery. „V mnohých krajinách sveta sa zhoršuje ľudskoprávna situácia práve nárastom náboženskej neznášanlivosti, alebo nárastom reštriktívnej politiky zo strany totalitných režimov. V dôsledku toho sú mnohí ľudia prenasledovaní a vystavovaní hrozbám a útokom iba kvôli svojej viere, a to aj prostredníctvom tzv. zákonom proti rúhaniu,“ uvádza Lexmann. Na základe takéhoto zákona bola pôvodne odsúdená na smrť a dlhoročne väznená aj na Slovensku známa Asia Bibi. Slovensko môže podľa europoslankyne teraz jasne prejaviť solidaritu a angažovanosť.

Za žiaduce považuje zaradiť podporu demokracie, rozvojovej spolupráce a ochrany slobody myslenia, svedomia a náboženského vyznania vo svete medzi programové priority novej vlády v oblasti zahraničnej politiky. „Samozrejme, že hlavnou prioritou sú dnes opatrenia boja s ochorením COVID-19. Verím však, že programové vyhlásenie vlády ako výhľadový dokument bude ďaleko presahovať náš spoločný zápas s koronavírusom a ochrana ľudskej dôstojnosti nezostane iba v jeho tieni,“ apeluje Lexmann, ktorá je v Európskom parlamente členkou výborov pre zahraničné veci (AFET) i bezpečnosť a obranu (SEDE).

Viac demokracie znamená aj menej problémov u nás doma

Po vzore celého radu štátov by podľa nej aj Slovensko malo menovať svojho osobitného vyslanca pre náboženskú slobodu vo svete, ako aj proaktívne podporiť tento post na úrovni EÚ. Lexmann hodnotí ako dôležité urobiť konkrétne kroky k plneniu našich medzinárodných záväzkov chrániť ľudskú dôstojnosť vo svete, ku ktorým sme pristúpili a postupne tiež navýšiť rozpočet pre rozvojovú spoluprácu. „Okrem záväzkov za podporu týchto návrhov hovorí aj vlastná minulosť, v dôsledku ktorej mnohí Slováci zakúsili hrozby totality, prenasledovanie a obmedzovanie náboženskej slobody,“ hovorí Lexmann s tým, že nesmieme zabúdať ani na prenasledovanie ľudí bez vyznania alebo ľudí, ktorí chcú zmeniť svoje vierovyznanie.

Ako ďalej zdôrazňuje, takáto nestabilita, ktorej novú podobu dnes vidíme v tretích krajinách, k nám prichádza vo forme výziev, akými sú migračné vlny, nárast terorizmu alebo kybernetické hrozby. Narušenie krehkej demokracie krajín podľa europoslankyne núti mnohých, ktorým hrozí prenasledovanie, trpia dôsledkami vojenských konfliktov alebo nedostatkom základných potrieb na prežitie či dôstojný život, aby opustili svoje domovy a hľadali útočisko napríklad aj v Európskej únii. „Čím úspešnejší a viac zapojení budeme do spoločného úsilia západného sveta podporovať demokraciu a slobodu vo svete, tým menšie budú výzvy, ktorým čelíme v dôsledku našich zlyhaní a absencie,“ dôvodí Miriam Lexmann.

Organizácia Open Doors, ktorá kontinuálne  monitoruje situáciu vo svete, za rok 2019 uviedla, že približne 245 miliónov kresťanov žijúcich v 50 krajinách sveta, ktoré sleduje ako rizikové, zažíva veľmi intenzívne a zvyšujúce sa prenasledovanie. Osobitne závažné sú prípady jezídov, irackých kresťanov, Rohingov v Mjanmarsku, Ujgurov, či príslušníkov Falun Gong v Čínskej ľudovej republike.

Autor foto: Martin Lahousse/EPP

Slovensko získa od Európskej únie (EÚ) možnosť vyčerpať 2,5 miliardy eur na riešenie krízy a následkov epidémie koronavírusu, čo je viac, ako je priemerná ročná dotácia pre našu krajinu v aktuálnom programovom období. Zďaleka však nejde o jedinú pomoc EÚ pre Slovákov. Pripomína europoslankyňa Miriam Lexmann.

Európska únia má iba tie kompetencie, ktoré jej občania prostredníctvom zmlúv zverili. Nie je moloch, ktorý ovláda a diktuje jednotlivým krajinám, čo majú robiť, ako to často od niektorých kritikov počúvame. Aj v oblasti zdravotníctva má teda len doplnkové právomoci a jej úlohou je podporovať členské krajiny vo výkone ich kompetencií a vzájomnej spolupráci.

2,5 miliardy pre Slovensko

„Nie je pravda, že EÚ počas epidémie nekoná. Rovnako ako v národných, obecných parlamentoch či školských radách chvíľu trvá, kým príde zhoda na najefektívnejšom riešení, aj Únia potrebovala chvíľu čas, aby 27 štátov našlo spoločnú dohodu pre riešenie aktuálnej krízy s koronavírusom. Jedno z prvých opatrení EÚ je, že členské krajiny môžu dočerpať fondy, ktoré nestihli a museli by ich vrátiť. Ak bude štvrtkové hlasovanie v Európskom parlamente úspešné, Slovensko bude mať k dispozícii asi 2,5 miliardy eur,“ približuje Lexmann.

Okrem toho bude europarlament podľa nej vo štvrtok rozhodovať aj o rozšírení pôsobnosti Fondu solidarity EÚ aj na krízu v oblasti verejného zdravia. „V takom prípade budeme môcť tento fond pre zasiahnuté členské štáty použiť aj v prípade epidémie koronavírusu. V roku 2020 sú k dispozícii prostriedky až do výšky 800 miliónov eur,“ priblížila europoslankyňa dôležitosť nadchádzajúceho pléna s odvolaním na oficiálne zdroje EP. V dôsledku epidémie budú europoslanci hlasovať elektronicky.

Nie je to však jediná pomoc pre Slovensko. Únia sa už dohodla na spôsobe spoločného verejného obstarávania pre všetky krajiny, keď v priebehu marca a apríla nakúpi pľúcne ventilátory, opätovne využiteľné respirátory, testy na koronavírus a ďalšie zariadenia intenzívnej medicínskej starostlivosti a osobnej ochrany. Vyčlenených je na to nateraz ďalších 50 miliónov eur v rámci mechanizmu civilnej obrany RescEU. Pôjde o trvalú a strategickú rezervu zdravotníckeho vybavenia krajín Únie, na rozdelenie a distribúciu ktorých bude EÚ sama dohliadať.

Výhodná dohoda pre Slovensko v čerpaní eurofondov

Na podporu spoločného európskeho výskumného úsilia v otázke lieku proti ochoreniu Covid-19 vyčlenila EÚ asi 90 miliónov eur. Ďalšími 179 miliónmi eur bude v tomto roku podporovať samostatne zárobkovo činné osoby a prepustených pracovníkov. Poľnohospodárom predĺžila možnosť podávania žiadostí o platby až do polovice júna.

„Európska komisia dala v snahe zamedziť ekonomickým dopadom epidémie členským krajinám viac flexibility v medzinárodnej nákladnej doprave, pri národných ekonomických opatreniach, bankových zárukách, ale aj pri využívaní eurofondov. To je pre Slovensko výhodné, pretože napríklad v školstve či vede a výskume sme pri čerpaní eurofondov vždy pozadu,“ uviedla Lexmann s tým, že teraz ich budeme môcť využiť napríklad na podporu zdravotníctva alebo malých a stredných podnikateľov pri opätovnom naštartovaní ich ekonomiky.

Miriam Lexmann je europoslankyňou od februára tohto roka, keď získala tzv. brexitové miesto. Pôsobí vo výboroch EP pre zahraničné veci (AFET), bezpečnosť a obranu (SEDE) a zamestnanosť a sociálne veci (EMPL). V minulosti bola činná v Rade Európy či ako poradkyňa v Európskom parlamente. Naposledy bola riaditeľkou Európskej kancelárie Medzinárodného republikánskeho inštitútu (IRI) v Bruseli.

Nedovoľme, aby sviečky z 25. marca 1988 dohoreli. Dnešný dátum nesie nádej na nový začiatok! V ’88 započal neskorší pád totality. Dnes symbolicky ukazuje, že život je enormná sila slobody a hľadania Pravdy. To je pre mňa 25. marec, hovorí Miriam Lexmann.

Viac ako 100 poslancov Európskeho parlamentu (EP), vrátane iniciátorky výzvy Miriam Lexmann, požaduje lepšie práva osôb s Downovým syndrómom. Vo vyhlásení pri príležitosti Svetového dňa Downovho syndrómu, ktorý je v sobotu 21. marca, vyzývajú európske vlády a inštitúcie EÚ na podporu projektov, vzdelávania a výskumu v tejto oblasti.

Vidiac množstvo informácií rôzneho charakteru, ktoré veľmi často spejú k šíreniu strachu a paniky, si uvedomujem, akými kľúčovými sa dnes stávajú zodpovednosť za druhých a spolupatričnosť, uviedla na Facebooku europoslankyňa Lexmann v súvislosti s pandémiou COVID-19. Skúšku povzbudzuje prekonať v spolupráci. 

Namiesto tisícok viet, ktoré denne odznejú aj na pôde Europarlamentu, zvolila poslankyňa Miriam Lexmann ticho. Podarovala ho každému, koho počas 40 minút stretla. Symbolicky si takto pripomenula 40 rokov komunistického režimu a zapojila sa do výzvy OZ Nenápadní hrdinovia. Cieľom je do 13. apríla – Dňa nespravodlivo stíhaných – spoznávať pravdu o období komunizmu a splniť sedem úloh.

Na zasadnutí pracovnej skupiny EĽS pre zahraničné veci M. Lexmann upozornila, že je naďalej potrebné podporovať suverenitu Ukrajiny. Steinmeierov plán, ktorý má Ukrajine priniesť slobodné voľby, nefunguje. Preto vyzvala k jasnej transatlantickej koordinácii, ktorá nášmu východnému susedovi pomôže zabezpečiť územnú integritu a zvrchovanosť. Pri domácich výzvach nesmieme zabudnúť, že za našimi východnými hranicami chýba mier. Európsky parlament k téme pripravuje rezolúciu do ktorej je aktívne zapojená aj Lexmann.

Množstvo hodnotovo a odborne ukotvených ľudí, ktoré KDH aj v týchto voľbách ponúklo do verejnej služby, bude druhým pomáhať aj naďalej. Miriam Lexmann tak reaguje na výsledok včerajších parlamentných volieb na Slovensku. Budú pracovať tak, ako doposiaľ: v skrytosti, neúnavne, popri svojich zamestnaniach a denných povinnostiach. Úprimná služba totiž pokračuje bez ohľadu na okolnosti. Z nej vzniká vždy niečo omnoho silnejšie.

M. Lexmann dnes spoznala druhý výbor EP, kde bude zastávať plnoprávne členstvo. Ide o Výbor pre zamestnanosť a sociálne veci (EMPL), kde bude v rámci frakcie EĽS/EPP zastupovať Slovensko. Po Výbore EP pre zahraničnú politiku (AFET) ide o druhý výbor s plným členstvom. Činná bude aj v podvýbore EP pre bezpečnosť a obranu (SEDE).

Do ďalších rokov služby KDH ľuďom zaželala europoslankyňa Miriam Lexnamm hnutiu najmä múdrosť, otvorené ruky a odvahu pre pravdu. KDH práve dnes oslavuje 30. výročia založenia. Kresťanskodemokratické hnutie je najstaršia politická strana na Slovensku a ako jediná konzistentne ponúka 2000 rokov overené hodnoty. Čas beží, ale hodnoty zostávajú.

Kresťanskodemokratické hnutie je najstaršia politická strana na Slovensku a ako jediná konzistentne ponúka 2000 rokov overené hodnoty. Čas beží, ale hodnoty zostávajú, prízvukuje pri príležitosti 30. výročia založenia KDH europoslankyňa za kresťanských demokratov M. Lexmann.

Anton Tunega, Albert Púčik, Eduard Tesár. Obete politického procesu z 50. rokov a skutoční bojovníci za vieru a demokraciu. Podľa Miriam Lexmann by nám ich príklad mal dnes svietiť pred očami. Aj preto musíme vzdelávať mladých ľudí o hrozbách pre demokraciu. Cez Nadáciu Antona Tunegu sa tak už dlhodobo deje, hovorí v deň 69. výročia ich popravy členka správnej rady nadácie za KDH a europoslankyňa Miriam Lexmann.

Čím viac hlasov KDH dostane, tým silnejšie bude presadzovať konzervatívne hodnoty vo verejnom živote, hovorí europoslankyňa Miriam Lexmann.

Za europoslankyňu vás voliči zvolili ešte v máji minulého roku, no mandát ste prevzali až po tom, čo Veľká Británia 1. februára opustila Európsku úniu. Ako ste prežívali túto dejinnú udalosť?

Mala som veľmi zvláštny pocit. Dúfala som, že spravodlivosti bude učinené zadosť prostredníctvom Ústavného súdu, pretože odchod Spojeného kráľovstva z EÚ som si určite neželala. Únia bude po odchode Britov geopoliticky slabšia, čo sa odrazí na jej vnútornej dynamike. Na druhej strane, každú krízu možno transformovať do pozitívnej zmeny, čo veľmi prajem obom stranám a budem sa snažiť byť v tom nápomocná aj ja svojou prácou europoslankyne. 

Časť britských politikov a voličov vyčítala Únii prílišné zasahovanie do kompetencií národných štátov. Vy sama ste pred eurovoľbami zdôrazňovali, že je potrebné, aby Brusel rešpektoval princíp subsidiarity. Prečo to považujete za dôležité?

Hlas členských krajín musí mať v Únii omnoho väčšiu silu. Práve na tom bol celý projekt pôvodne založený. Únia môže byť silná len vtedy, keď budú silné jej členské štáty a bude sa striktne dodržiavať princíp subsidiarity, na základe ktorého sú prerozdelené kompetencie medzi Úniou a jej členmi. Rozhodovanie o všetkých kultúrno-etických či daňových otázkach musí ostať v kompetencii členských štátov. Ináč majú ľudia oprávnený pocit, že zhora je pretláčané niečo, s čím sa oni nestotožňujú a čo je v rozpore s ich presvedčením. Samozrejme je množstvo dôvodov, prečo ku Brexitu nakoniec došlo, ale kumulácia kompetencií a tlak v kultúrno-etických otázkach – aj keď nelegislatívny – občania vnímajú mimoriadne citlivo a teraz vidíme, kam to až môže zájsť.

Hodnoty, na ktorých bola postavená Európska únia, sa musia vrátiť do jej politík. Len potom sa ako jednotné spoločenstvo suverénnych národov môžeme posunúť dopredu. Upozorňovali sme na to aj s Marošom Čaučíkom v eurokampani, keď sme spolu prešli Slovensko a teraz sa chcem o to snažiť už z Bruselu. Teší ma, že Maroš sa svoje skúsenosti a potenciál rozhodol ponúknuť aj voličom v nadchádzajúcich parlamentných voľbách a verím, že budeme môcť medziparlamentne spolupracovať. Verím, že KDH sa už o mesiac vráti do parlamentu. 

Napriek tomu, že eurovoľby máte úspešne za sebou, rozhodli ste sa aktívne vystupovať aj v kampani pred parlamentnými voľbami. Prečo?

Z dvoch dôvodov. Slovensko je moja rodná krajina a preto mi záleží na tom, aby štát opäť začal plniť svoju funkciu a slúžil občanom. Zároveň som veriacou političkou, ktorá bola celý život spätá s kresťansko-demokratickým prostredím. Preto chcem pomôcť KDH uspieť – jeho návrat do parlamentu považujem za dôležitý nielen pre konzervatívcov, ale pre všetkých spoluobyvateľov. KDH je stabilnou, jasne čitateľnou a hodnotovo pevne ukotvenou stranou, čo pri pohľade na aktuálnu politickú scénu nemožno povedať o nikom inom. 

Niektorí však KDH vyčítajú, že pod vedením Alojza Hlinu opúšťa svoje hodnoty, liberalizuje sa a stáva sa stranou jedného muža. Čo hovoríte ľuďom, ktorí sa počas kampane obracajú na vás s týmito výhradami?

Rozumiem, že spôsob komunikácie Alojza Hlinu môže časť tradičných voličov KDH miasť, ale ak vnímate veci kontextovo a videli by ste do vnútrostraníckej hodnotovej diskusie, akékoľvek pochybnosti by sa okamžite vytratili. Strana je pevná, jasná v hodnotových otázkach, silná v regiónoch, plná nadšenia a elánu. Prichádzajú noví odborníci, ostávajú ostrieľaní bojovníci. Nová generácia mladých vzdelaných ľudí na našej kandidátke je dôkazom, že sme atraktívnou voľbou aj pre nastupujúcu generáciu.

Aj mňa sa osobne veľmi dotýka, ak niekto o KDH vyhlasuje, že sa liberalizuje. Nie je to pravda. V diskusii Postoja sa Hlina jednoznačne zaručil, že KDH nebude hlasovať za registrované partnerstvá, ale naopak podporí zákon o zvýšenej ochrane života od počatia po prirodzenú smrť. KDH bude zároveň presadzovať opatrenia na zlepšenie podmienok pre rodiny, najmä pre mamičky v ťažkých situáciách a pre viacdetné rodiny. 

Naši kandidáti v konzervatívnych a morálnych otázkach neuhnú ani o milimeter. KDH je stranou, ktorá vie, aký odkaz nesie vo svojom názve a kde sú jej korene. Liberalizácia strany je naozaj účelovo šírený mýtus.

Na margo Alojza Hlinu treba zároveň pravdivo povedať aj to, že ak by stranu neprevzal v najťažšom období a snahe o jej návrat na vrchol nevenoval tak veľa, KDH by dnes možno nebolo reálnym politickým hráčom.

Navyše, na kandidátke KDH sú ľudia, ktorí nielen sľubujú, že budú pracovať pre dobro občanov, ale už tak robia. Napríklad Milan Majerský, ktorý je najvyššie postaveným politikom KDH vo výkonnej funkcii, ako predseda Prešovského samosprávneho kraja presadil zrovnoprávnenie financovania cirkevných, súkromných a župných škôl na území kraja či navýšenie platu ošetrovateľkám, aby sa zlepšila starostlivosť o našich seniorov, a tak aj chránila ich dôstojnosť. Toto opatrenie zároveň podporilo aj rodiny a zvyšovaním platov sa aktívne usiluje o to, aby opatrovateľky a ošetrovatelia nemuseli za prácou vycestovať do zahraničia a mohli ostať so svojimi blízkymi doma. Slovensko potrebuje práve takýto štýl politiky a takéto konkrétne riešenia.

Vráťme sa ešte k výhradám, ktoré zaznievajú voči KDH. Častým argumentom kritikov je uzavretie predvolebného paktu o neútočení najprv s PS-Spolu a až po tom aj s niektorými ďalšími opozičnými stranami. Nevyslalo tým KDH signál, že jeho hlavným politickým partnerom sú liberálni progresívci?

O správnosti tohto postupu či o nezamýšľaných dôsledkoch dobre mieneného kroku môžeme diskutovať a určite ho čaká vnútrostranícke zhodnotenie. Ja mám na to svoj pohľad, hoci chápem, že išlo výlučne o taktický ťah a, žiaľ, komunikačnú nejasnosť a nie o zmenu hodnotového myslenia. Ale to, čo následne spustili predstavitelia niektorých strán, ktorí sa usilujú o preberanie konzervatívnych voličov, je čistý hoax. KDH má na svojej kandidátke stopercentné zastúpenie konzervatívcov, kresťanov a pro-life aktivistov. Pre takto orientovaných voličov sme jasnou prvou voľbou. Neistotu a pochybnosti naopak vzbudzujú tie strany, pre ktorých sú hodnotové témy len prvoplánovým PR. O post-mečiarovských stranách a extrémistoch ani nehovoriac.

Práve voči extrémistom Alojz Hlina brojí priamo na námestiach, čo tiež v niektorých tradičných voličoch KDH vyvoláva pochybnosti.

Alojz Hlina sa snaží – spôsobom, ktorý je mu blízky – poukázať na nebezpečenstvo, ktoré tu reálne hrozí. A zároveň sa snaží osloviť nové skupiny voličov. KDH však nie je stranou jedného muža, ako to vidíme v prípade iných strán. Je paradoxné, že na Hlinu najviac útočia práve lídri strán, ktoré na rozdiel od KDH nemajú ani poriadnu členskú základňu. Práve oni, v snahe preberať našich voličov, kričia, že KDH je Hlina, že je stranou jedného muža, že všetci mu len pritakávajú. Nie, nikdy tomu tak nebolo, ani nie je.

Každý z našich kandidátov, členov či podporovateľov sa usiluje vložiť svoje schopnosti a potenciál do zápasu o budúcnosť krajiny. Okrem toho, že nás spája jedna hodnotová báza, máme špičkových odborníkov na rodinnú politiku, pre oblasť zdravotníctva, školstva i regióny, ekonómov, právnikov a ďalších. Nie náhodou je v názve nášho volebného programu slovo reštart. Osobne to vnímam nielen ako príspevok k reštartu Slovenska, ale aj ako snahu o reštart strany k stabilite, odbornosti a dôveryhodnosti. Nadchádzajúce voľby sú len jedným z krokov, nie definitívnym cieľom. Ľudia v KDH sú pripravení slúžiť, hoci zároveň musia byť pripravení na stupňujúce sa nepodložené útoky. O to vzácnejšie je potom víťazstvo, keď zápas nebol ľahký. 

Aký výsledok by ste si priali vo voľbách?

Odpoveďou asi neprekvapím – čo najlepší. Čím viac hlasov KDH dostane, tým silnejšie bude pri presadzovaní konzervatívnych hodnôt vo verejnom živote.

Foto: EĽS/Martin Lahousse

Miriam Lexmann dnes začala prácu europoslankyne. Boj za pravdu, úcta ku všetkým, slobody, silné Slovensko v EÚ, znevýhodnení a kresťanské hodnoty. To boli hlavné témy kampane, ktoré bude presadzovať aj na pôde Európskeho parlamentu.

Kresťanskodemokratické hnutie má oddnes dvoch europoslancov. K Ivanovi Štefancovi sa pripojila Miriam Lexmann, ktorá sa členkou Európskeho parlamentu (EP) stala po odchode Veľkej Británie z Európskej únie. Obaja v EP zastupujú najväčšiu frakciu Európskej ľudovej strany (EĽS). 

Stále počúvam o práve voľby pre ženy, o práve na adopcie pre páry rovnakého pohlavia alebo o práve „vlastniť“ deti kýmkoľvek. Už len osamelé hlasy žiadajú práva aj pre samotné deti.

Prednedávnom v médiách rezonovala búrlivá diskusia po tom, čo sa v denníku Sme objavil článok, ktorý vykresľoval pedofíliu manipulatívnym spôsobom a argumentoval bez akýchkoľvek relevantných dát tým, že väčšina pedofilov deťom neubližuje.

Článok používal slová ako láska alebo sexuálna príťažlivosť, ako keby išlo o vzájomne zameniteľné termíny alebo synonymá. Argumentoval, že takíto ľudia by mali pracovať v zamestnaniach s prístupom k deťom, lebo ich majú radi. V diskusii sa ozývali hlasy, ktoré v tomto kontexte volali – a čo deti?

Hovorí sa, že vyspelosť spoločnosti sa dá spoznať podľa toho, ako sa správa k tým najzraniteľnejším. Väčšinou sa v tejto súvislosti spomínajú starší občania, ľudia so zdravotným postihnutím alebo sociálne slabší.

V tomto článku by som sa chcela pozrieť na to, ako sa krajiny Západu, teda krajiny, ktoré sa považujú za vyspelé demokracie, správajú k úplne najzraniteľnejším osobám – k deťom.

FIKTÍVNE PRÁVO MATKY

Má desať týždňov a podľa ústavy je aj v maternici hodné ochrany. Na papieri. V skutočnosti stačí, aby ho nechcela a lekári ho bez toho, aby musela udávať dôvod, do dvanásteho týždňa zabijú, pretože tá veta v ústave v podstate nič neznamená. Chráni sa fiktívne právo matky! 

Kedykoľvek sa táto téma otvorí, médiá naplnia príbehy osamelých žien, študentiek bez stáleho partnera, neplnoletých dievčat, ktoré na to, aby priviedli dieťa na svet, nemajú podmienky, a preto musia mať „právo neporodiť“. 

Štatistiky pritom hovoria, že umelé ukončenie tehotenstva na Slovensku absolvujú najmä vydaté ženy, ktoré už majú jedno alebo dve deti. 

Dieťa a jeho ústavné právo na život sa takmer vôbec nespomína. Hoci, ak by dieťa prišlo na svet a bolo nechcené, v zozname čakateľov na adopciu je množstvo rodičov, ktoré ho s láskou prijmú. Takto je odsúdené na smrť. 

Napriek tomu, že mu od tretieho týždňa bije srdce, od šiesteho sa u neho dajú zachytiť prvé mozgové impulzy a jedenásťtýždňový plod je už citlivý na bolesť a vníma hluk, sa takéto dieťa považuje za zhluk buniek, akési „nie-celkom-dieťa“. 

Pritom mu už nič nepribudne, nestane sa nič prevratné, čo by z plodu zrazu spravilo človeka. Všetky životne dôležité funkcie už fungujú, dieťa má očné viečka, nechtíky, odtlačok prstov. Jeho telíčko už len ďalej rastie a vyvíja sa do okamihu pôrodu – tak, ako bude rásť a vyvíjať sa aj po ňom. Každý potrat, vrátane miniinterrupcie, je teda dokázateľne zastavením bijúceho srdca.

Pred niekoľkými rokmi som v BBC zachytila diskusiu o výsledkoch najnovšieho výskumu, ktorý dokázal, že po tom, ako sa dieťaťu v desiatom týždni dokončí organogenéza, do určitého veku života pociťuje bolesť intenzívnejšie ako dospelý človek. 

Vedci a lekári v relácii diskutovali o tom, ako by bolo možné prispôsobiť zdravotnú starostlivosť o týchto najmenších tak, aby napríklad pri očkovaní boli čo najmenej vystavení bolesti. Počas dvojhodinovej diskusie nikto nespomenul fakt, že deti, ktoré majú extrémnu precitlivenosť na bolesť, sú počas interrupcie doslova zaživa rozštvrtené. 

Fakt, že sa to vie, ale komplexne sa to nerieši, dokazuje aj skutočnosť, že niektoré európske štáty praktizujú podanie anestetík dieťaťu minimálne pri potratoch vo vyššom štádiu tehotenstva. 

V Spojených štátoch momentálne prebieha súdny proces, po ktorého skončení by mohlo byť podanie anestetík dieťaťu povinné pri potratoch od 14. týždňa tehotenstva. Celý tento vývoj poukazuje na to, že dnes už nik nepochybuje, že nejde o zhluk buniek. Problém je len v tom, že naša spoločnosť chráni výhradne záujem toho silnejšieho.

AJ DIEŤA MOŽNO REKLAMOVAŤ?

Pred pár dňami prišlo na svet. Našťastie zdravé a krásne. Teda… Ako šťastie to vnímajú hlavne ľudia, ktorí si ho objednali u náhradnej matky. Naopak, to dieťa po odlúčení od matky, ktorá ho vynosila a porodila a ktorú bezpečne pozná podľa vône plodovej vody, však prežíva doslova hormonálnu búrku.

„Stúpa u neho hladina stresového hormónu kortizolu, čo sa nepriaznivo odráža tak na aktuálnom stave, ako aj na jeho ďalšom vývoji, pretože dochádza k chronickým a niekedy nezvratným zmenám vo funkcii aj v štruktúre mozgu,“ opisuje, čím prechádza takéto „odlúčené dieťa“, český psychiater Radkin Honzák,ktorý zároveň upozorňuje, že tento stres prežíva dieťa bez ohľadu na to, že je rodičmi, ktorí si ho nechali vynosiť, veľmi chcené. 

Navyše takéto surogátne dieťa v celej procedúre vystupuje ako vec, ako tovar, ktorého „výrobu“ si niekto objednal a zaplatil za ňu. Vzťahujú sa naňho teda, aspoň podľa praxe, procedúry obvyklé vo výrobných alebo v obchodných vzťahoch. Napríklad „kontrola kvality“ či „reklamácia“. 

O to viac je nepredstaviteľné, čo asi musí prežívať dieťa, ktoré „výstupnou kontrolou“ u objednávateľov neprešlo, lebo prišlo na svet s postihnutím a nikto ho nechce. Aj to sa totiž mnohokrát stalo. 

U našich západných susedov je známy prípad chlapčeka, o ktorého kvôli vrodenej epilepsii a paraplegii nejavili nakoniec záujem ani objednávatelia, ani dodávateľka, a tak skončil v ústave sociálnej starostlivosti. „Toto sú totiž deti, ktoré sa rodia narcistickým rodičom z narcistických dôvodov. Chcú ich mať ako obrázok, zdravé a pekné. Nie sú to deti, ktoré sa rodia pre ne samotné,“ upozorňuje psychiater. 

Týmto deťom nie je odobrané len právo na zdravý vývoj po narodení. Spoločnosť dospelých, ktorí túžia po deťoch a majú pocit, že mať dieťa je ich právo, kvôli vlastným záujmom odoberú takémuto dieťaťu právo na to, aby poznalo svojich pravých a paradoxne aj všetkých ostatných rodičov (keďže žena, ktorá dieťa porodí, a donorka vajíčka nemusí byť tá istá). Aj to je zakotvené v zmluvných podmienkach. 

O právo poznať svojich rodičov je odobrané aj nespočetné množstvo detí, ktoré sa rodia po zakúpení celého alebo časti genetického materiálu z príslušných na to určených bánk. 

Poznáme mnohé príbehy detí, ktoré sa o toto právo súdia so spoločnosťami, ktoré príslušné banky prevádzkujú. Márne… Ich životy sú poznačené traumou. Veď každé dieťa v určitom veku chce poznať svojich rodičov. Chce vedieť, kto je a odkiaľ prišlo. Takýmto deťom je táto prirodzená a nesmierne podstatná súčasť života odopretá na základe zmluvných podmienok medzi kupujúcim a dodávateľom.

Surogátne materstvo otvára celú škálu ďalších otázok týkajúcich sa ako práv dieťaťa, tak aj práv žien, ktoré tieto deti vynosia. Táto praktika popiera základné ľudské práva stanovené medzinárodným spoločenstvom a je považovaná za formu novodobého otroctva. 

Zaujímavé je, že na tomto sa zhodnú ženy z oboch táborov – z konzervatívnych organizácií, ale aj progresívne feministky. Ženy, ktoré „prenajmú svoju maternicu“, sú k tomuto rozhodnutiu neraz donútené finančnou situáciou, mnohokrát preto, aby uživili seba a svoju rodinu. Nik a nič ich nechráni. Ak im tehotenstvo spôsobí vážne zdravotné problémy, nik im nepomôže. To isté platí o tom, keď po odovzdaní bábätka, ktoré bytostne po deviatich mesiacoch považujú za svoje, začnú trpieť depresiami. Nik nechráni práva detí, ktoré „neprejdú testom kvality“ a stanú sa tak ničie. 

Napriek tomu, že surogátne materstvo je v podstate nelegálne vo väčšine európskych krajín a pokus o jeho celoplošnú legalizáciu cez Parlamentné zhromaždenie Rady Európy bol zastavený, a napriek tomu, že poslanci Európskeho parlamentu náhradné materstvo vo svojej rezolúcii označili za zneužívanie, je množstvo krajín, kde deti prichádzajú na svet takýmto spôsobom. Možno o to viac, odkedy sú dodávateľky pomerne ľahko dostupné na Ukrajine. 

V posúvaní hranice tolerancie voči tejto praktike zohrávajú úlohu aj súdy, ktoré ju postupne legalizujú formou precedensu a takéto deti prideľujú svojim objednávateľom bez toho, aby skúmali legálnosť ich príchodu na svet. Radšej prižmúria oko, veď tento pár sa konečne dočkal toho, po čom tak túžil. 

Je však opodstatnená otázka, čo by súd v takomto prípade mal robiť, veď situácia presahuje jeho kompetencie, keďže ide o nadnárodný problém. Ďalšia otázka je, ako zabrániť týmto praktikám tak, aby nebolo ublížené tým deťom, ktoré už na svet prišli. 

Taliansky súd napríklad v snahe zastaviť tento trend vrátil dieťa do Ruska. Preto je potrebné sa touto otázkou urgentne zaoberať v celoeurópskej diskusii, a to takým spôsobom, aby sa chránilo dieťa, nie túžba dospelých! O podobných prípadoch, keď súdy nechránia, ale ohrozujú, som nedávno písala v tomto článku.

PRÁVO NA DIEŤA NEEXISTUJE

Má pár mesiacov alebo rokov a nemalo šťastie na rodičov, skončilo tak v starostlivosti štátu, ktorý sa podľa zákona zaviazal postarať sa oň najlepšie, ako sa len dá, nájsť mu náhradnú rodinu, ktorá mu dá lásku a opateru, o ktorú prišlo. Z princípu to má byť služba dieťaťu. Nájsť mu tých najlepších rodičov. Lenže vonku počuť hlas dospelých, ktorí túžia po dieťati. Platia dane a majú predsa „právo“ dočkať sa. 

Samozrejme, nik nesme byť diskriminovaný. Ale právo na dieťa neexistuje! Rezignovaním na túto pravdu sa v mnohých krajinách otočila podstata adopcie, štát prestal slúžiť deťom a namiesto toho napĺňa rodičovské túžby dospelých. 

Základná logika veci však hovorí, že každé dieťa má biologickú matku a otca, inak by neprišlo na svet. A štát má jedinú povinnosť voči týmto deťom a tou je v prípade nevyhnutnej potreby nahradiť mu matku a otca. 

Predstavte si, že by ste mali vybrať rodičov pre batoľa a k dispozícii by ste mali dva z hľadiska psychotestov úplne porovnateľné páry – jeden homosexuálny a druhý heterosexuálny. To dieťa bude štatisticky s najväčšou pravdepodobnosťou heterosexuál a potrebuje byť pripravené stať sa partnerom opačnému pohlaviu, potrebuje poznať medzipartnerské rituály, pretože v nich bude celý život žiť. Ako by ste rozhodli z hľadiska potrieb dieťaťa?“ pýta sa psychológ Jeroným Klimeš, ktorý v oblasti náhradnej rodičovskej starostlivosti dlhodobo pôsobil. 

To je rovnaká logika, ako keď máte vietnamské dieťa a dva porovnateľné páry – vietnamský a náš. Tiež dáte prednosť vietnamskému, je tak jednoducho všetko jednoduchšie,“ ponúka logickú odpoveď. 

Takýto pohľad je však už zriedkavý. O to viac sa hovorí o chúďatách deťoch, ktorým bude lepšie s milujúcimi rodičmi, i keď rovnakého pohlavia, ako v detskom domove. Pravda je však taká, že dnes sú u nás deti do šesť rokov zo zákona umiestnené do profesionálnych rodín, a nie sú v detských domovoch. 

Ďalšia pravda je taká, že na takéto menšie deti čakajú heterosexuálne páry roky, keďže záujem je vyšší ako počet „voľných“ detí na adopciu. Áno, väčšie deti sú ešte stále v domovoch, o ne však z hľadiska adopcie v podstate nie je záujem. Hlavne ak sú rómske alebo nie celkom zdravé, alebo málo talentované. Keďže však deti odkázané na adopciu nevedia kričať a biť sa o svoje práva, nik ich volanie nepočuje.

NEVERÍM VLASTNÝM OČIAM

Myslím na dieťa, ktoré má byť podľa celosvetovej charty chránené pred akýmikoľvek skutkami, ktoré by mu mohli ublížiť, porušiť jeho práva a ktorého záujem je aj podľa našej ústavy prvoradý. 

A pozerám na článok v jednom z najčítanejších slovenských denníkov, ktorý volá po rešpekte k pedofilom, ktorí nemajú byť perzekvovaní. Áno, nikto nesmie byť trestaný ani nijako diskriminovaný či prenasledovaný pre to, čo cíti. Ale dosiaľ sme ani nemali prípad, že by niekto bol za samotné diagnostikovanie tejto poruchy súdený, odsúdený, väznený. Ani spomínané noviny nijaký taký prípad neuviedli. Tak načo ten článok? Po čom volá? 

Aby učiteľ, ktorý sa im posťažoval, že musel vydržať šesť rokov, aby mohol vyznať lásku jedenásťročnému dievčatku, už nemusel čakať? Aby deťom mohol pedofil hovoriť, čo len chce, veď je to „z lásky“? 

Zaradenie pedofílie do kategórie inakosti odmietam,“ napísal psychiater a bloger Michal Patarák. Takéto posúvanie verejnej mienky cez slová ako láska k dieťaťu alebo hľadanie realizácie a „pretavenia svojej sexuality“ v práci s deťmi je neprijateľné a opäť slúži len niekoľkým dospelým a ich túžbam. Nijako však dieťaťu, ktorého zdravý vývoj dokonca vážne ohrozuje! Veď citlivej detskej duši sa dá ublížiť už aj pohľadom.

ČÍ ZÁUJEM JE PRVORADÝ?

Dennodenne sú zabíjané nenarodené deti vo chvíli, keď už cítia bolesť, lebo zákon to umožňuje, aby hájil fiktívne právo ženy. Dennodenne sú objednávané u náhradných matiek deti, ktoré sú neskôr od nich odtŕhané a vystavované citovej deprivácii, lebo bezdetní a neplodní majú mať zase právo na toto. 

Dennodenne sa pre deti vyberajú náhradní rodičia, nie podľa toho, ktorí sú pre nich najlepší, ale tak, aby sa naplnilo nejaké fiktívne právo na dieťa pre každého. Dennodenne vo svete dochádza k zneužitiu detí najrôznejšou formou a takéto pomalé posúvanie hraníc a ignorovanie ich dobra v službe potrebám dospelých priviedli naše spoločnosti do situácie, kde sa dieťa bez toho, aby sme si to všimli, stáva tovarom a objektom túžby druhých.

Stále počúvam o práve voľby pre ženy, o práve na adopcie pre páry rovnakého pohlavia alebo o práve „vlastniť“ deti kýmkoľvek. Už len osamelé hlasy žiadajú práva aj pre samotné deti.

Je to právo džungle, kde silnejší vyhráva. Lenže spoločnosť, ktorá nehľadí na svojich najslabších, začne pomaly erodovať. Je to egocentrická spoločnosť a v takej sa postupne začnú oslabovať všetky články, ktoré držia pohromade krehké piliere sociálnej služby spočívajúcej v altruizme a láske k blížnemu.

Ak chceme našu spoločnosť považovať za vyspelú, musíme vrátiť ochranu a dôstojnosť aj jej najslabším a najzraniteľnejším členom – deťom. 

Skrátená verzia článku bola publikovaná na portáli WebNoviny.sk

Foto: Depositphotos.com/lightsource

Slovensko pred vyše týždňom získalo prvú európsku inštitúciu, keď sme uspeli v boji o sídlo Európskej agentúry práce. Určite dobrá správa, ktorá vyvolala široko medializovaný úsmev najm ä na tvári ministra práce Jána Richtera. Majú však dôvod usmievať sa aj ľudia, ktorí tu pracujú?

Keď bol začiatkom tohto roka zverejnený index globálnej konkurencieschopnosti, ktorý zostavuje Svetové ekonomické fórum a Slovensko v ňom v oblasti trhu práce skončilo medzi stoštyridsiatimi krajinami deviate od konca, určite sa nikto nesmial. Dôvod umiestnenia, ktorým sa určite nedá chváliť, je totiž v privysokom zdaňovaní práce, teda vo výške odvodov a daňového zaťaženia zamestnávateľov, ako aj v probléme najímať kvalifikovanú pracovnú silu kvôli príliš prebujneným štátnym reguláciám. O čo ide?

Bratislava nepozná regióny

Vrchnosti vo vláde to v podstate najpolopatistickejšie vysvetlili sami straníci SMERU-SD v legendárnom liste zo vzbúreného východného Slovenska „Napríklad sociálne balíčky vidíme v regiónoch inak ako vy v Bratislave. Ak by boli konzultované s nami, rezonovali by úplne inak. Na všetko si však v Bratislave stačíte sami, preto si musíte za niektoré veci niesť aj zodpovednosť sami. Príplatky za soboty, nedele, sviatky, nočné – čo sme za to kúpili? Len jeden kopec nevôle malých zamestnávateľov, ktorí nám už v živote nedajú svoj hlas, všetko aj tak zaplatia občania…“

Akokoľvek sa totiž sociálnodemokratická vláda tvári, že je darcom svojich sociálnych balíčkov ona, ich najvýznamnejšie časti necháva zaplatiť zamestnávateľom, ktorí si tak rýchlo prepočítajú, či zamestnancov potrebujú, respektíve, či si ich môžu dovoliť. A tak mnohým namiesto príplatkov pošlú výpoveď. Alebo ich nútia do živností, kde už budú nápady politikov musieť sledovať a zvládať sami. V situácii, keď trh hlási nedostatok pracovníkov, to síce nevyzerá byť neriešiteľný problém. Ale citujúc klasika spomedzi vzbúrencov z východu: „situácia v regiónoch vyzerá inak.“

Napriek tomu, že štát hlási historicky najnižšiu nezamestnanosť okolo piatich percent, stále tu máme okresy v Prešovskom, Banskobystrickom či Košickom kraji, kde je vysoko nad desiatkou. Mobilita pracovných síl je totiž ďalšia oblasť, kde Slovensko vo svetovom meradle zlyháva. V tomto faktore sme totiž skončili až 118. na svete.

Zlyháva štát

Sociálny štát podľa najdlhšie vládnucej politickej strany na Slovensku navyše vyzerá tak, že čo sa dá, nechá zaplatiť podnikateľov, no v tom, čo má platiť sám, zlyháva.

Kým u nás ide podľa Eurostatu na sociálne účely z verejných zdrojov niečo vyše 18 percent HDP, priemer Európskej únie siaha až k tridsiatim percentám. Za málo peňazí sa tak rodinám, ľuďom s postihnutím či dôchodcom poskytuje aj málo muziky. No napriek tomu ani tohtoročný – s veľkou slávou ohlasovaný – vyrovnaný rozpočet vyrovnaný nakoniec nebude. Slovensko aj tento rok pôjde do mínusu, dokonca zrejme väčšieho ako vlani či predvlani. Už dnes sa na tom zhodujú nezávislé inštitúcie ako Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, Národná banka Slovenska i Európska komisia.

Namiesto smiechu plač

Získanie Európskej agentúry práce je tak síce naozaj úspech, ale ak je po vyše desaťročí vlády hlásateľov sociálneho štátu jedným z mála úspechov, tak je to skôr do plaču. Rovnako ako to, že dôvod usmievať sa má v oblasti práce, rodiny a sociálnych vecí zatiaľ len minister.

Komentár bol napísaný pre spravodajský portál Európskenoviny.sk.

Foto: Depositphotos.com/IgorVetushko

Miriam Lexmann sa stane europoslankyňou až po brexite, jej vyjadrenie k tejto situácii však dáva nádej, že konzervatívna scéna našla „štátnický materiál“.​

trinásť nových europoslancov nepovedalo zatiaľ nič, čo by sme si mali pamätať dlhšie, ako do prvého povolebného dňa. Niežeby sa dal očakávať opak, keďže strany až na pár výnimiek dlhodobo posielajú do volieb neznáme tváre alebo dosluhujúcich starých bardov, ktorí za odmenu dostanú lukratívne a dobre platené miesto v Bruseli. Samozrejme, našli sa i výnimky, ako bol Richard Sulík alebo Michal Šimečka, ktorí je medzi ľavicovými liberálmi jednou z najvýraznejších osobností. 

Dôležitejšie, ako to, kto do parlamentu nastúpi, je dáma, ktorá do parlamentu, dúfajme, najbližších päť rokov nastúpiť nebude musieť.  Miriam Lexmann je vďaka bizarnému rozdeleniu mandátov v roli čakateľky. Poslankyňou sa stane jedine v prípade, že Veľká Británia, ktorá je v Európskom parlamente pre mnohých, vrátane autora tohto textu, hlasom rozumu, z EÚ odíde.

Staré pravidlo znie, že politik myslí na budúce voľby a štátnik myslí na budúce generácie. V cynickej politike na Slovensku sme si zvykli, že od politikov očakávame bazálne minimum. O to viac prekvapilo, že prvé štátnické vyjadrenie za posledných mnoho rokov vyšlo z úst nováčika na politickej scéne. 

Lexmann vie, čo je pre EÚ podstatné. Dokázala to i svojím vyjadrením. „Ľudia, ktorí ma nepoznajú, mi píšu a volajú, že teraz už čakáš len na ten brexit. Nemôžem však povedať, že netrpezlivo čakám na brexit, lebo vidím vyšší záujem v tom, aby ten brexit nenastal.“ Slová Lexmann sa stratili v povolebnom šume, avšak Lexmann môže byť nádejou, že kresťanskí demokrati, konzervatívci a pravicová časť občianskej spoločnosti našli osobnosť, ktorá dokáže spájať. Tridsať rokov od Novembra by bola Lexmann len druhým politikom, ktorému by sa to mohlo za priaznivých podmienok podariť.

KDH na čele s Hlinom sa podarilo do politiky dostať nových a kvalitných ľudí. Za éry predsedov Hrušovského a neskôr Figeľa bola práve personálna politika a flagrantná neschopnosť priniesť do hnutia nové odborne zdatné tváre jednou z príčin, pre ktoré sa hnutie nedostalo do parlamentu. Dlhé roky do KDH nielen že posily neprichádzali, naopak, KDH zažilo tri vlny exodov. 

Takmer 10 % vo voľbách je preto pre KDH obrovským úspechom, ktorý z KDH spravil jedného z dvojice víťazov volieb. Posledné akvizície v KDH na čele s Lexmann a Janculíkom demonštrujú, že s KDH treba rátať. 

Naopak OĽaNO, ktoré má pomerne výrazné konzervatívne krídlo, sa po ďalších nezmyselných excesoch Igora Matoviča len tesne dostalo cez hranicu 5 %. S odchodom výrazných tvári tohto bizarného hnutia ako je Erika Jurinová alebo Jozef Viskupič sa popularita OĽaNO začala scvrkávať. V prípade, že Veronika Remišová odíde do strany Andreja Kisku, bude pravdepoboné, že OĽaNO odíde do politického zabudnutia. 

Igor Matovič ale nie je v politike nováčik a urobí všetko preto, aby sa cez 5 percentnú hranicu dostal. Výzva na vytvorenie nového SDK je tak predovšetkým snahou o zachovanie vlastnej politickej existencie, pre ktorú nebude váhať vziať na kandidátku SMK, alebo politických exotov ako bola Helena Mezenská alebo Štefan Kuffa. Po týchto voľbách sa držme, nebude zúriť len Smer ale aj Igor Matovič. 

Článok od autora Šimona Jeseňáka vyšiel na tyzden.sk.

Foto: Depositphotos.com/odua

O tom, čo sa stane s mandátom zvolenej europoslankyne Miriam Lexmann, bude musieť rozhodnúť Ústavný súd SR. Vyplýva to z rozhodnutia štátnej volebnej komisie.

Hoci KDH získalo viac hlasov ako napríklad SaS, je to práve Lexmann, ktorej podľa zákona pripadol 14. mandát. Slovensko má dnes v Európskom parlamente 13 europoslancov, po odchode Veľkej Británie budeme mať 14. Kresťanskodemokratické hnutie podalo podnet na Štátnu komisiu pre voľby a kontrolu financovania politických strán, žiadali v ňom preskúmanie, zrušenie a zmenu uznesenia v časti, v ktorej sa rozhoduje, že štrnásty mandát v europarlamente pripadá ich kandidátke Miriam Lexmann.

Lexmann povedala, že teraz zvažuje, či sa vráti do práce. Pred voľbami do EP pôsobila ako riaditeľka európskej pobočky Medzinárodného republikánskeho inštitútu (IRI). “V Európskom parlamente nemám nárok na nič,” povedala Lexmann. To potvrdila aj tlačová atašé EP na Slovensku Soňa Mellak. “Európsky parlament má momentálne až do brexitu 751 poslancov. Okamžite po brexite sa začne aplikovať počet 705 poslancov. Členské štáty, ktorých sa to týkalo, museli tejto situácii prispôsobiť aj svoje volebné zákony. Tí, ktorí sa stanú poslancami až po brexite nemajú momentálne žiaden špecifický status, takže plat budú dostávať, až keď sa naozaj stanú poslancami EP,” uviedla Mellak.

Zvolená europoslankyňa, ktorá si môže mandát uplatniť až po odchode Veľkej Británie z EÚ, upozornila ešte na dve paradoxné situácie. “Dostala som dekrét, kde je napísané, že som právoplatne zvolená europoslankyňa. Ten dekrét vyzerá presne tak isto, ako dekréty, ktoré dostali ostatní 13. Mám dekrét, ale mandát si nemôžem uplatniť,” vysvetlila Lexmann. Spojené kráľovstvo malo pôvodne opustiť Európsku úniu koncom marca, neskôr dátum presunuli na 12. apríl a momentálne platí dátum odchodu 31. október. Súčasná britská premiérka Theresa May však oznámila odchod z funkcie, čaká sa na to, koho si vládnuca Konzervatívna strana zvolí za predsedu a teda aj premiéra. To môže ešte celý proces brexitu ovplyvniť.

Za druhý paradox považuje fakt, že ak by získala o približne 300 hlasov menej, do Európskeho parlamentu by sa dostala. “Hlavne to považujem za obrovskú nespravodlivosť voči mojim voličom, ktorí majú dôveru v tento štát. To sa mi zdá najväčší problém, že ak by ma niektorí moji voliči nevolili, ten mandát získam,” dodala. Pripomenula tiež, že aj samotná ministerka vnútra Denisa Saková sa vyjadrila, že zákon upravujúci eurovoľby, nebol správne uplatnený.

Lexmann: Mrzí ma rozhodnutie volebnej komisie

“Štátna komisia pre voľby a kontrolu financovania politických strán  v uznesení ktorým reagovala na podnet KDH konštatuje, že je striktne viazaná znením zákona ale nevysvetlila, prečo neaplikovala zákon tak, aby bol zachovaný duch zákona a Ústavy SR a tak zaručený spravodlivý výsledok volieb, ktorý by bol aj v súlade s európskym právom. Mrzí ma, že aj napriek tomu, že množstvo odborníkov, politických lídrov naprieč politickým spektrom a dokonca aj sama ministerka Saková spochybnili správnosť výkladu zákona a spravodlivosť výsledkov volieb, Štátna volebná komisia nezmenila svoj pohľad na vec. Stále sa mi ozýva množstvo voličov, ale aj voličov iných politických strán a vyjadruje mi podporu a svoje znepokojenie nad výsledkom volieb. Obávam sa, že predlžovanie tohto stavu podkopáva dôveru občanov SR v demokraciu samotnú, vo funkčnosť štátnych inštitúcií a kredibilitu našej krajiny v európskom spoločenstve národov,” hovorí pre Europskenoviny.sk Miriam Lexmann.

Novelu, ktorá 14. mandát upravuje, prijala Národná rada SR začiatkom roka. Doteraz malo Slovensko 13 poslancov Európskeho parlamentu, po odchode Veľkej Británie by sme mali mať 14 mandátov. Až po prepočítaní výsledkov eurovolieb a po rozdelení všetkých mandátov sa určuje, ktorý zo 14 poslancov je náhradníkom v prípade brexitu. Podľa novely zákona, ktorú predložila ministerka vnútra Denisa Saková, je to „zvolený kandidát tej politickej strany alebo koalície, ktorá vykázala najmenší zostatok delenia“. Podľa platného zákona rozdelenie mandátov na základe získaných hlasov sa uskutočňuje v dvoch kolách. Strana SaS získala po prepočte 1,99 mandátu. Do druhého mandátu jej chýbalo 0,01 mandátu. Preto jej pridelili ešte jeden. KDH získalo 2,06 mandátu, v prvom kole teda dostalo dva mandáty. Podľa zákona 14. mandát dostane strana, ktorá mala tzv. najmenší zvyšok a ten malo KDH. Mohla to byť však ktorákoľvek strana, aj víťazná koalícia Progresívne Slovensko a Spolu.

Foto: Depositphotos.com/SergPoznanskiy

Pre slovenské zdravotníctvo naplánovali politici v tomto roku podľa medializovaných správ historicky najviac peňazí. Nadšené titulky médií z konca minulého roka, keď parlamentom prešiel návrh štátneho rozpočtu, však prekryla tohtoročná realita. 

V Košiciach po chybe lekárov zomrel človek, v Nitre operovali pacientovi zdravé koleno. Personál v skalickej nemocnici mužovi, ktorý sa zvíjal od bolesti zo zápalu slepého čreva, odkázal, že mal prísť skôr, aby sa mu na pomoc čakalo ľahšie. Medializované chyby skrátka pribúdali doslova ako huby po daždi a jedným z ponúkaných vysvetlení je, že na Slovensku chýba tritisícpäťsto doktorov a približne rovnako veľa sestier.

Všetci sú preťažení, nezaplatení a robia v nevyhovujúcich podmienkach. Študentom medicíny sa dokonca za pár dní z fotiek splesnivených priestorov zdravotníckych zariadení podarilo vydať celú knihu. Toto je zdravotná starostlivosť za historických vyše päť miliárd?

Plány boli veľké, realita znova odlišná

Predstavitelia zdravotníctva ako na prvé upozornili, že rozpočet s týmto rozprávkovým číslom bola vlastne len predstava štátu, že toľko vytiahne zo zamestnancov a sám bude za tých svojich platiť minimum. Ako sa však ukázalo, nedokázal si ich ani správne spočítať.

V skutočnosti bolo štátnych poistencov viac, než udával rozpočet, takže za oveľa viac išlo do rezortu minimum. Nemocnice teda upozorňujú, že historicky najlepší rozpočet sa jednoducho nekonal, naopak chýba najmenej sto miliónov. Jediné, čo pribudlo, sú schválené preplatky za prácu v noci a cez víkendy a povinné rekreačné poukazy, s ktorých praktickými dopadmi na zdravotníctvo sa v parlamente nikto z nadšených navrhovateľov a schvaľovateľov nezaoberal. Problémy sa im totiž do boja o voliča nehodia.

Zostanú teda pacientovi len oči pre plač, spanie pred ambulanciou, aby dostal časenku na vyšetrenie k špecialistovi a odklad pomoci, keď sa laboratóriá nedohodnú s poisťovňou na peniazoch za ich výkony?

276 miliónov eur pre slovenské zdravotníctvo z EÚ

Nemusí. V rámci Európskeho fondu regionálneho rozvoja totiž leží dnes na stole pre slovenské zdravotníctvo približne 276 miliónov eur. Aby ich bolo možné čerpať, je potrebné, aby zdravotnícke zariadenia vypracovali projekty, ktorými sa preukáže zámer zlepšiť poskytovanie či už ambulantnej alebo akútnej zdravotnej starostlivosti v nemocniciach. Lenže to my nepochopiteľne nerobíme.

Z balíka 11 operačných programov programového obdobia 2014 – 2020 v celkovej hodnote 13,906 miliardy eur bolo ku koncu minulého roka vyčerpaných ani nie dvadsať percent.

Z eurofondov sa bohužiaľ čoraz častejšie k bežnému Slovákovi dostávajú len ďalšie a ďalšie správy o odhalení podvodov a rôznych korupčných schém v ich čerpaní, za ktoré navyše štát berie z daní občanom, keďže Brusel ukradnuté neprepláca. A tohto občana doktor v sedemdesiatke jednoducho pri žiadosti o zdravotnú pomôcku pošle čakať na smrť: „Ale pani, v tomto veku vám to už nik nepreplatí! To je prosto realita slovenského zdravotníctva…“

Ale nemusí byť. Je to realita toho, čo s ním nechávame našich politikov robiť.

Komentár bol písaný pre spravodajský portál Europskenoviny.sk.

Foto: Depositphotos.com/limbi007

Rozhovor s Miriam Lexmann, bojovníčkou za náboženskú a politickú slobodu, expertkou na európsku a zahraničnú politiku.

Dlhé roky ste sa pohybovali v think-tankovom prostredí, kde ste mali dobrú pozíciu, prečo ste sa rozhodli vstúpiť do politiky? Chceli by ste sa politicky angažovať ďalej aj v prípade, keby ste sa nedostali do europarlamentu?

Ja to cítim tak, že som sa v prostredí politiky pohybovala v podstate stále. Aj moje doterajšie pôsobenie, či už v diplomacii, na pozíciách v Európskom parlamente alebo momentálne na poste riaditeľky európskej pobočky Medzinárodného republikánskeho inštitútu bolo politické.

Politiku vnímam nie ako stranícku činnosť, ale ako záujem o veci verejné, ktorý mám v podstate od mladosti. Práve tá dlhoročná skúsenosť a znalosť európskeho prostredia bola veľkou motiváciou kandidovať vo voľbách do Európskeho parlamentu.

Mám totiž vďaka nej jasnú predstavu o tom, čo by som mohla pre Slovensko a pre návrat kresťanských hodnôt do európskych politík urobiť.

Situácia dnes si totiž vyžaduje zo všetkého najviac skúsenosť, kontakty a hodnotové postoje. Nikdy som navyše nebola odtrhnutá ani od slovenskej politiky.

Naopak, myslím, že pôsobenie v Bruseli mi umožnilo získať potrebný nadhľad a dnes viem celkom presne identifikovať problémy a zmeny, ktoré je potrebné urobiť v prospech našej krajiny a hodnôt, ktoré si ceníme najviac.

K druhej časti otázky musím povedať, že počas kampane som získala množstvo informácií, nápadov a pohľadov, ktoré by mohli prispieť k riešeniu konkrétnych problémov v regiónoch alebo prispieť k tomu, aby sa v našej krajine robila politika lepšie a spravodlivejšie. Jednoducho tak, aby dôstojnosť každého z nás bola v centre jej záujmu.

Určite by som tieto nápady a skúsenosti chcela využiť v prospech obyvateľov Slovenska a v službe hodnotám bez ohľadu na výsledok volieb do Európskeho parlamentu.

Rozhodli ste sa kandidovať v časoch veľkého rozdelenia, ktoré zasahuje domácu politickú scénu aj Európu. V týchto voľbách proti sebe kandidujú minimálne dve kresťanskodemokratické strany, prečo podľa vás k tomu došlo?

Do aktívnej politiky som vstúpila vo chvíli, keď situácia bola už taká, aká je. Nebudem teda hodnotiť motiváciu politikov alebo vývoji udalostí, ktoré k tomu prispeli. A ani to nie je cesta. Chcem skôr vytvárať podmienky pre znovuzjednotenie.

Ak totiž dnes európska a  – samozrejme – aj domáca politická scéna niečo potrebuje, sú to politici, ktorí sa vedia zjednotiť v službe pre hodnoty a majú odvahu sa za ne postaviť, aj keď to znamená ísť proti prúdu.

Ten zápas dnes totiž prebieha v podstate na všetkých frontoch vecí verejných a naozaj nie je riešením vytvárať si ďalšie vzájomné bojiská.

Nemusíme si opakovať, že rozdelenie, nehovoriac o vzájomných prekáraniach, nás oslabuje v boji za niečo, čo ďaleko presahuje naše dielčie záujmy. Sú to tie najcennejšie hodnoty, pečať samého Boha v nás – život, sloboda a ľudská dôstojnosť.

Ale treba povedať, že k oslabeniu kresťanskej demokracie nedochádza len na Slovensku. Kresťanskí politici v mnohých európskych krajinách, ktoré sa historicky považujú za kresťanské, akoby sa spoliehali na to, že voličská základňa hodnotových strán je dostatočne veľká, veď Európa je kresťanská.

Výsledky volieb však ukazujú, že ide o omyl.

Praktizujúci kresťania, ktorí náuku cirkvi reálne žijú, sú dnes bohužiaľ v menšine: No ako nás povzbudzuje aj emeritný pápež Benedikt XVI., to je východisková pozícia, ktorá neberie nádej, ale dáva potenciál. Tvrdí totiž, že „normálne určujú budúcnosť kreatívne menšiny a ako kreatívna menšina, ktorá má dedičstvo, čo nepatrí minulosti, ale je živé a relevantné aj dnes, by sa mala vidieť aj samotná katolícka cirkev.“

Vy ste aj v prezidentských voľbách dávali najavo podporu pre kandidatúru Františka Mikloška, ktorého si však ako kandidáta KDH neželal líder hnutia Alojz Hlina. Bolo podľa vás chybou, že sa kresťanskí demokrati pred voľbami včas nezjednotili na Mikloškovej podpore?

Predovšetkým bolo opakovanou chybou, že sa kresťanskí lídri včas nezjednotili na jednom kandidátovi. A nejde len o ostatné prezidentské voľby. Hlasy kresťanských voličov boli rozbité medzi viacerými kandidátmi už v minulosti.

Ak nechceme opätovne túto chybu urobiť, musíme už dnes začať hľadať zjednotenú podporu pre jedného kandidáta v ďalších voľbách.

V tomto nám práve aj František Mikloško ukázal cestu, ktorou by sme mali do budúcnosti ísť všetci. Napriek všetkému sa rozhodol dať podporu v eurovoľbách kandidátke KDH. Toto je veľkosť, ktorú musíme v politike hľadať. Som mu za tento krok úprimne vďačná a nehovorím to preto, že tou kandidátkou som ja.

Čo sa musí stať, aby sa kresťanskodemokratickí politici zjednotili? Je potrebný ďalší šok a prepad vo voľbách?

Nemyslím si, že to vyrieši šok. Pretože ten už prišiel pred tromi rokmi, napriek tomu nastalo ďalšie trieštenie síl. Riešenie je v nás. V schopnosti postaviť na prvé miesto hodnoty, o ktoré nám ide a službu druhým, až potom samého seba.

Niekedy totiž najväčšie víťazstvo spočíva v schopnosti ustúpiť. A to buď dokážeme urobiť, alebo nie. Šok to za nás nespraví.

Na druhej strane, treba povedať, že v kresťanskej demokracii u nás dochádza k prirodzenej výmene generácií, čo kvôli chybám, ku ktorým došlo v minulosti, nie je jednoduchý proces.

Aj tento posun sprevádzajú mnohé kroky vedľa.

Budúcnosť je však o tom, aby sme sa z toho poučili. Myslím, že to sa deje. KDH naozaj otvorilo dvere novým, mladším politikom, ktorí sú odborne dobre pripravení a uvedomujú si, že politika je predovšetkým o službe a riešení problémov tejto krajiny a ľuďoch, ktorí tu žijú, a na tom sa už teraz dokážu celkom určite zjednotiť. Okrem toho, samozrejme, že nás spája ten istý hodnotový základ.

Európska únia bolo vo svojich začiatkoch inšpirovaná kresťanskými myšlienkami aj vznešeným chápaním jednoty. Mnohé z toho sa vytratilo, na úrovni EÚ sa častokrát presadzujú aj politiky, ktoré sú v rozpore s pôvodnými ideálmi. Mali by dnes kresťanskí demokrati podporovať európsku integráciu s takou vehemenciou, ako to robili na začiatku?

Práve preto, že Únia bola postavená na dobrých základoch, by sme nemali podporu európskemu projektu vzdávať. Kresťansko-demokratickí politici, ktorí stoja za jej vznikom, ju neprojektovali len po prvú vážnu krízu hodnôt. Postavili jej základy na skale, na princípoch vychádzajúcich z kresťanskej sociálnej náuky, ako je napríklad princíp subsidiarity.

Preto si myslím, že práve v tejto chvíli treba o Európu znovu zabojovať. Ono to veľmi trefne vyjadril už pred rokmi svätý Ján Pavol II., keď počas návštevy španielskej Salamancy vyzval Európu na návrat k sebe samej a dodal: „Európa, nenechaj sa znechutiť kvantitatívnou stratou svojej veľkosti vo svete ani spoločenskými a kultúrnymi krízami, v ktorých sa zmietaš.

Môžeš byť ešte majákom civilizácie a stimulom pokroku vo svete.“ A hovoril to každému z nás, nie niekomu v Bruseli, ku komu sa pridáme len, keď to za nás vybojuje.

Uvedomujem si, že boj za hodnoty je dnes najmä bojom za človeka v jeho plnej dôstojnosti a slobode – takého, akého ho stvoril náš Pán. Je to boj za rodinu, do ktorej sa človek rodí a je jeho najprirodzenejším prostredím.

Pritom chcem zdôrazniť, že nejde len o témy, ktoré sú dôležité pre veriacich ľudí, ale pre celú spoločnosť.

Ak totiž hovoríme o podpore a ochrane prirodzenej rodiny založenej na manželstve muža a ženy, ktoré ako jediné má v sebe potenciál daru života, hovoríme aj o riešení problémov, ktoré súvisia s demografickou krízou, preťažovaním sociálnych systémov a neudržateľnosti dôchodkových systémov.

V tejto chvíli má každý Slovák šancu poslať do tohto boja toho, o kom vie, že bude spoluvytvárať také politiky, ktoré budú život a rodinu chrániť. Každý jeden kresťan na Slovensku môže účasťou na voľbách do Európskeho parlamentu ukázať, že je naozaj za ich ochranu, a to nielen slovami, ale aj skutkami.

Čo sa týka hlbšej integrácie EÚ, treba povedať že to musí byť jedine v tých oblastiach, ktoré sa netýkajú kultúrno-etických tém a na základe princípu subsidiarity. Jednoducho tam, kde spolupráca medzi členskými štátmi prinesie viac dobra a prospech pre všetkých. Sú to napríklad oblasti ako spoločná energetická politika, niektoré oblasti bezpečnosti alebo veda a výskum.

Európska ľudová strana, ktorej je KDH členom, chce napríklad posilniť spoluprácu vo výskume chorôb a vývoja liekov v oblasti boja proti rakovine.

V Európe súčasne rastú populistické sily, ktoré neraz využívajú aj kresťanskú rétoriku a presadzujú napríklad konzervatívnejšiu víziu rodiny – viete si predstaviť s týmto táborom dočasné a záujmové spojenectvá, alebo to pre vás neprichádza do úvahy?

Skúsenosti ukazujú, že podobné politické sily tieto témy len zneužívajú. A to, čo hlásajú, nemá nič spoločné s tým, čo reálne robia.

Práve končiace volebné obdobie aj u nás ukázalo, že ľavicové populistické strany, ktoré napríklad na Slovensku kričali, že sú za tradičné hodnoty a podporu rodiny, v Európskom parlamente podporili všetky návrhy, ktoré boli namierené proti nim – či už išlo o to, aby bol potrat členskými krajinami akceptovaný ako základné ľudské právo alebo o takzvané genederové „scitlivovanie“ detí, ktoré má v konečnom dôsledku viesť k tomu, aby si samé vybrali svoj rod.

Je to častá taktika takýchto politických strán, ktoré majú mnohokrát protichodnú rétoriku na domácej pôde s tým, čo presadzujú na európskej úrovni.

Nehovoriac o etrémistických stranách, ktoré si hodnoty vyberajú ako hrozienka z koláča podľa toho, ako im to vyhovuje.

V konečnom dôsledku aj témy, ako sú interupcie, zneužívajú ako politickú zbraň voči kresťanským politikom, aby sa tak neoko posunuli viac do stredu a legitimizovali svoju politiku. Pritom ich postoje k menšinám či utečencom popierajú podstatu toho, prečo je katolícka cirkev proti potratom. Tou podstatou je ochrana života a dôstojnosti každej ľudskej osoby.

Za každého musia hovoriť v prvom rade činy. Preto všetky moje kroky budú s ohľadom na úskalia, o ktorých hovorím. V nijakom prípade nechcem prispieť k tomu, aby zjavená pravda o človeku bola využívaná ako politický kapitál.

Čo si predstavujete pod pojmom politický dialóg?

Hľadanie riešení v pravde, pokore a úcte k druhým. Politika je predovšetkým služba ľuďom, nie diskusný politický klub alebo zápasnícky ring, v ktorom si máme dokazovať, kto je lepší alebo silnejší.

Súčasná spoločnosť čelí fenoménu, o ktorom emeritný pápež Benedikt XVI. hovoril ako o totalite relativizmu. Hľadanie pravdy a politík, ktoré slúžia pravde o človeku, má byť hlavným cieľom každého úprimného politického dialógu.

Ak by ste boli zvolenou europoslankyňou medzi vyše 700 ďalšími poslancami Európskeho parlamentu, čo konkrétne by ste chceli robiť, aby ste nezanikli v takej mase?

Už princíp práce europarlamentu umožňuje každému jednému so sedemstopäťdesiatich poslancov presadiť sa a „nezaniknúť v mase“. Europoslanci totiž pracujú v rámci politických frakcií a treba povedať, že Kresťanskodemokratické hnutie funguje v tej najväčšej, ktorá má teda aj najväčšiu politickú a rozhodovaciu silu.

Práve to nám dáva šancu naozaj veľa otázok ovplyvniť.

V tejto súvislosti by som však rada povedala, že jedným z mojich zásadných zámerov je presadiť zmenu rokovacieho poriadku v zmysle, aby sa Európsky parlament už v rámci rôznych iniciatívnych správ nemohol venovať témam, ktoré nie sú v kompetencii Únie a týkajú sa predovšetkým morálno-etických otázok.

O tejto téme totiž už dlhšie hovorím s lídrami Európskeho parlamentu. Pri takejto zmene by sme sa vyhli tomu, aby Európsky parlament prerokúval správy podobné tým, ktoré boli navrhnuté poslankyňami ako Ulrike Lunacek či Edite Estrela, na ktoré si čitatelia Nového mesta určite pamätajú.

Pôsobili ste v republikánskom inštitúte, ktorý vznikol v USA vďaka Reaganovej inšpirácii, tiež ste pôsobili ako poradkyňa na pôde Európskeho parlamentu. Kto z politikov, ktorých ste stretli, vás najviac zaujal a prečo?

Medzinárodný republikánsky inštitút bol založený s víziou prezidenta Reagana, ktorú predstavil vo Westminstri v roku 1982. Prezident v nej hovoril o rozdelenom svete a o túžbe napomôcť tomu, aby každý človek bol slobodný. Je to taká silná reč, že kedykoľvek sa k nej vrátim, tisnú sa mi slzy do očí.

Pre mňa sú vzorom a inšpiráciou politici, ktorí dokážu brániť slobodu človeka a jeho dôstojnosť – teda pravdu o človeku aj za cenu vlastných strát. Patrí medzi nich napríklad bývalá írska vicepremiérka a ministerka pre európske záležitosti Lucinda Creighton, ktorá odmietla hlasovať za liberalizáciu potratového zákona, za čo prišla o svoj post vo vláde.

Alebo taliansky politik a filozof Rocco Butiglione, ktorý stratil možnosť uchádzať sa o post eurokomisára len preto, že odpovedal na otázky europoslancov o homosexualite v súlade s katechizmom Katolíckej cirkvi.

Neuveriteľne silnou inšpiráciou sú pre mňa mnohí disidenti v krajinách s totalitným režimom alebo kresťania, ktorí neváhajú vyznať svoju vieru aj napriek tomu, že vedia, že im hrozí prenasledovanie, ba až smrť. Osobne poznám mnohých takýchto ľudí a cítim sa pri nich strašne malá.

V kampani chodíte veľa po Slovensku. Čo nové ste sa dozvedeli o krajine?

Jedna zo zásadných vecí, ktorú som si uvedomila, je, že náš nezáujem o eurovoľby je asi priamo úmerný našej neschopnosti využívať dobrá, ktoré Európska únia poskytuje. Európske smernice sú nekvalitne implementované našou národnou radou a namiesto pomoci zaťažujú. Eurofondy radšej nečerpáme, lebo procesy, ktoré sme si sami nastavili, sú prebyrokratizované, zdĺhavé a neprehľadné.

Hovoria mi o tom starostovia, primátori, podnikatelia, predstavitelia mimovládnych organizácií. A všetci dodajú, že ich poľskí či českí partneri takým problémom nečelia.

Alebo sa pozrime na škandály súvisiace s čerpaním agrodotácií. Brusel si však želá čo najjednoduchšie procedúry čerpania eurofondov a všemožne sa snaží bojovať proti korupcii pri ich čerpaní.

Toto všetko si teda spôsobujeme my sami. Tieto problémy sa však nedajú zmeniť z Európskeho parlamentu. Odtiaľ sa však dá dopomôcť k tomu, aby sa o veciach verejne hovorilo, aby Európska komisia vytvorila tlak na našu vládu. Ale v zásade si to vyžaduje predovšetkým zmenu politickej kultúry na domácej scéne.

Foto: Roman Skyba

Bolo by premárnenou šancou, ak by potenciál Miriamy Lexmann a Mariána Čaučíka vo voľbách do europarlamentu ostal nevyužitý.

Súčasťou Bratislavských Hanusových dní bola tento rok diskusia s kresťanskými kandidátmi do europarlamentu.

Jeden z moderátorov panelu, politický redaktor Postoja Jozef Majchrák, svoje dojmy zhrnul v komentári s príznačným názvom Konzervatívci idú do eurovolieb rozbití, ale so zaujímavými tvárami.

„Určite by malo zaznieť, že špeciálne KDH dokázalo vzhľadom na situáciu, v ktorej sa nachádza, dať dokopy slušnú eurokandidátku s viacerými zaujímavými menami,“ napísal Majchrák, ktorý osobitne poukázal aj na mená dvoch kandidátov KDH – Miriamu Lexmann a Mariána Čaučíka.

Zhodnotil ich ako ľudí, ktorí sú pripravení do politiky. „Sú úspešní vo svojich civilných profesiách, vedia argumentovať a ak chcú zaujať, dokážu to inak ako len lacným rétorickým radikalizmom,“ konštatoval Majchrák.

K tomu by som rád dodal len jedno – najsilnejším dôvodom, pre ktorý budem vo voľbách do Európskeho parlamentu voliť práve Miriamu Lexmann a Mariána Čaučíka, je svedectvo ich života.

Ani jeden z nich nám nepotrebuje nič dokazovať, netreba ich „vyrábať“, ani zdôvodňovať ich kandidatúru, pretože za oboch hovoria ich skutky.

Miriam je odborníčkou na medzinárodnú politiku, ktorá dlhé roky nenápadne, ale o to efektívnejšie slúži rodnej krajine v zahraničí. Vyslúžila si za to nielen rešpekt, ale aj úprimné priateľstvo mnohých osobností.

Napriek svojim bohatým diplomatickým skúsenostiam nestratila kontakt s obyčajnou ľudskou realitou. Práve naopak, ešte hlbšie si mohla uvedomiť, že politický zápas musí byť spätý s bojom za zlepšovanie sociálnych podmienok každého človeka, pretože sloboda ide ruka v ruke s ľudskou dôstojnosťou – od počatia až po prirodzenú smrť.

Maroš je zasa pokojnou silou, z ktorého vyžaruje úcta ku každému človeku, ktorého stretne na ulici. So svojimi spolupracovníkmi prostredníctvom projektov ako sú eRko či Dobrá novina pomohol tisíckam ľudí – doma aj v zahraničí, po duchovnej, ale aj materiálnej stránke.

Ako to vyjadril v rozhovore na Postoji, zvolenie do europarlamentu nie je preňho cieľom, ale len prostriedkom ako ďalej – aj keď na inej úrovni, no zároveň s väčšími možnosťami – pokračovať vo svojej životnej misii pomáhať druhým.

Miriam a Maroš sú novou nádejou kresťanskej demokracie na Slovensku. Obaja sa rozhodli s čerstvou energiou odovzdať svoje mená a životné príbehy do služieb kresťanskej politiky. Sú ľuďmi živej viery, praktických skutkov, súhry odbornosti a rozvahy.

Bolo by premárnenou šancou, ak by ich potenciál vo voľbách do europarlamentu ostal nevyužitý. 

Každý volič má dva krúžky, ktoré môže s čistím svedomím dať dvom politicky novým, no zároveň životom osvedčeným tváram.

Foto v koláži: Roman Skyba, Martin Črep.

Vyhlásenie Miriam Lexmann k fondu obnovy EÚ

Na prekonanie bezprecedentnej pandemickej a z toho prameniacej ekonomickej krízy, ktoré nás zasiahli, je spoločné európske riešenie najlepšou cestou. Preto je aktuálna dohoda európskych lídrov na ekonomickej obnove a novom európskom rozpočte dobrou správou.

ZOSTAŇME V KONTAKTE

Nechajte mi Váš e-mail a majte prehľad o tom, čo pre Vás robím  v Európskom parlamente! 

Skip to content