Rýchle správy

subsidiarita

Slovensko môže použiť európske prostriedky na pokrytie sociálnych služieb všetkého druhu. Sú určené aj pre krízové linky, organizácie na prácu so seniormi, osamelými matkami s deťmi či inak sociálne ohrozenými a zvýhodnenými občanmi. A to ako pre štátne, tak aj cirkevné, nadačné či neziskové organizácie. V liste pre ministra práce Milana Krajniaka na to upozornila M. Lexmann.

Pri riešení akútnej otázky pendlerov je nevyhnutné rozlišovať medzi ich rôznymi skupinami. Kým jedna denne alebo na turnusy cestuje za prácou do zahraničia, druhá žije v pohraničných rakúskych a maďarských obciach a chodí za prácou, školou, prípadne lekármi na Slovensko. Nevťahujme obe skupiny do univerzálneho riešenia, lebo nefunguje, upozorňuje europoslankyňa Miriam Lexmann (EĽS/KDH), ktorá s návrhom konkrétnych opatrení oslovila kompetentné orgány.

Keď sa zdravotné sestry a opatrovateľky vrátia z práce v Rakúsku na Slovensko, budú musieť ísť do štátnej karantény a nebudú môcť nastúpiť do práce, pričom napríklad v prípade zdravotných sestier pracujúcich vo Viedni ide o pendlovanie aj na dennej báze či podľa harmonogramu. Pod hrozbou straty zamestnania majú jedinú možnosť, a to zostať v Rakúsku, kde však majú problém s ubytovaním. Keďže ide o slovenských občanov, mohla by im SR okamžite pomôcť minimálne informáciou o potenciálnom ubytovaní a urobiť ďalšie opatrenia v súlade s usmernením Európskej komisie o implementácii dočasného obmedzenia cestovania z 30. marca tohto roku.

Podľa Miriam Lexmann by v takýchto prípadoch pomohlo zavedenie centrálnej online registrácie zdravotných sestier a opatrovateliek, ako to bolo v prípade žiadostí o repatriáciu. „Registrované osoby by tak dostali okamžitú pomoc vo forme informácií o možnosti ubytovania v Rakúsku, alebo v prípade, ak sa rozhodnú odísť za rodinou na Slovensko, by minimálne zdravotné sestry mohli byť v dôsledku absencie pracovných síl v rezorte zdravotníctva informované o možnosti okamžitého nástupu do práce doma,“ približuje europoslankyňa, ktorá je v Európskom parlamente členkou výboru pre zamestnanosť a sociálne veci.

Lekári a úrady na Slovensku sú pre pendlerov nedostupné

V prípade pendlerov, ktorí žijú v prihraničných oblastiach susedného štátu, zasa dochádza k nemožnosti dostať sa na Slovensko aj vo vážnych prípadoch, ako je návšteva lekára či nevyhnutný úradný úkon. Spôsobuje to absencia týchto prípadov medzi oprávnenými dôvodmi v Opatrení Úradu verejného zdravotníctva SR (ÚVZ) pri ohrození verejného zdravia zo 17. apríla tohto roku, ktorá medzi rozličnými skupinami pendlerov nerozlišuje. „Keďže takéto dôvody sa v danom opatrení nespomínajú, ekonomicky neaktívne osoby ako dôchodcovia či rodičia, ktorí sa dlhodobo starajú o dieťa, ako aj nezamestnaní alebo maloleté deti sa nedokážu ani pri takom vážnom dôvode, ako je návšteva lekára, dostať do krajiny, ktorej sú občanmi a daňovými poplatníkmi,“ zdôrazňuje Lexmann s tým, že udelená štátna výnimka pre prechod hranicami osobám s trojjazyčným potvrdením o práci od zamestnávateľa v takomto prípade nepomôže, pričom stačí aktualizovať predmetné Opatrenia ÚVZ.

Lexmann už začiatkom týždňa upozornila na nesprávnosť prístupu štátu k tzv. pendlerom, ktorí mali od mája povinne individuálne absolvovať a sami si hradiť testy na COVID-19, čím by ako daňoví poplatníci boli znevýhodňovaní oproti ostatným občanom SR. Otvorila aj otázku neaktuálnosti týždne starého testu či otázku voľných testovacích kapacít.

Proti povinnosti absolvovať test na COVID-19 bez úhrady výdavkov zo strany štátu a bez zaručenia jeho dostupnosti protestujú desaťtisíce tzv. pendlerov. Vláda SR zatiaľ informovala občanov, že sa k tomuto rozhodnutiu vráti.

Európa sa musí stať sebestačnou pri výrobe a skladovaní dostatočného množstva kritických liekov, farmaceutických výrobkov, lekárskych prístrojov i ochranných zdravotníckych pomôcok. Podniky v členských krajinách potrebujú podporu pri takejto transformácii výroby, navrhuje europoslankyňa Miriam Lexmann (EĽS/KDH).

Účinne bojovať proti koronavírusu a zamedziť rovnakým pandémiám do budúcna dokážeme iba opatreniami, ktoré zrealizujeme už dnes. „V Európe musíme v rámci pomoci vyčleniť dostatok prostriedkov na podporu členských štátov a jednotlivých podnikov pri transformácii ich výroby smerom ku kritickému zdravotníckemu materiálu, ako sú lieky, farmaceutické výrobky, kľúčové lekárske zariadenia či ochranné zdravotnícke pomôcky,“ uviedla Lexmann v rámci návrhov do strategického dokumentu Európskej ľudovej strany (EĽS). Tzv. Európskym paktom solidarity frakcia reaguje na pandémiu COVID-19 a navrhuje kroky k obnove hospodárstva EÚ.

Podporu musíme vyčleniť aj pre mimovládne organizácie

Dokument sa venuje najmä spoločnej odpovedi na epidémiu, zníženiu krivky rastu ochorenia lepšou koordináciou či zabezpečeniu strategickej infraštruktúry aj počas pandémie. Zároveň sa zameriava na pomoc najviac postihnutým skupinám obyvateľstva, biznisu a regiónom, ako aj plánu, ako sa vyhnúť opakovaniu podobných pandémií, ako prežívame v týchto dňoch aj na Slovensku. Lexmann navrhla, aby boli do plánu spolupráce okrem krajín EÚ prizvané aj Spojené kráľovstvo či krajiny západného Balkánu.

Europoslankyňa presadzuje napríklad sprístupniť finančné prostriedky EÚ vyčlenené na boj proti koronavírusu nielen systémom verejného zdravotníctva, ale aj sociálnym podnikom a mimovládnym organizáciám pôsobiacim v oblasti charity, sociálnej pomoci a zdravotnej starostlivosti. „Nesmieme zabudnúť na mimovládne organizácie, ktoré u nás poskytujú základnú službu najzraniteľnejším osobám. Keďže sa ich príjmy zo súkromného sektora v dôsledku ekonomickej krízy výrazne znížili, alebo úplne zastavili, je nevyhnutné použiť získané európske prostriedky aj na ich podporu,“ zdôraznila Lexmann. Poskytovaná služba sa týka seniorov, ľudí so zdravotným postihnutím alebo špeciálnymi potrebami, osôb v ťažkej sociálnej situácii alebo na prahu chudoby, ako sú napríklad opustené mamičky s deťmi s minimálnym príjmom, resp. bez príjmu či ľudia bez domova.

Ochrana nezávislosti a pravdivosti informácií je kľúčová

Lexmann, ktorá je členkou Výboru Európskeho parlamentu pre zamestnanosť a sociálne veci, považuje za dôležité aj to, aby boli vyčlenené finančné prostriedky z EÚ použité ako na pomoc malým a stredným podnikateľom či prepusteným zamestnancom, tak aj samostatne zárobkovým osobám alebo umelcom na voľnej nohe či ďalším občanom postihnutým finančnou krízou.

Pre víťazstvo s epidémiou COVID-19 je podľa nej nemenej dôležité zastaviť falošné správy a nenávistné prejavy, ktoré sa šíria rýchlešie ako vírus samotný. „EÚ musí vytvárať tlak na digitálnych gigantov, aby prijímali potrebné ochranné opatrenia a zároveň prispieť ku koordinácii členských krajín v snahe ochrániť verejnosť pred internetovými podvodníkmi a digitálnymi zločincami, ale aj pri obrane nezávislých médií a skutočnej záruky ľudí na pravdivé informácie,“ vyzýva europoslankyňa. 

Lexmann tiež apeluje, aby EÚ v rámci princípu subsidiarity prijímala len také opatrenia, na ktoré získala kompetencie od občanov členských štátov. Čo je podľa nej možné lepšie vyriešiť doma, „musí zostať doma. Porušovanie tohto zdravého rozdelenia kompetencií by totiž mohlo mať pre EÚ katastrofálne následky v podobe straty dôvery občanov,“ uzavrela.

Miriam Lexmann v Európskom parlamente pôsobí vo výboroch EP pre zahraničné veci (AFET), zamestnanosť a sociálne veci (EMPL) a bezpečnosť a obranu (SEDE). V minulosti bola činná v Rade Európy, ako poradkyňa v Európskom parlamente či ako riaditeľka Európskej kancelárie Medzinárodného republikánskeho inštitútu (IRI) v Bruseli.

Foto: Depositphotos.com/SSilver

Miriam Lexmann žiada vládu o menovanie osobitného vyslanca pre náboženskú slobodu vo svete. Uviedla to v liste pre ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí Ivana Korčoka. Upozorňuje, že medzinárodné spoločenstvo je v ostatných rokoch čoraz častejšie svedkom porušovania slobody myslenia a náboženského vyznania alebo viery.

Europoslankyňa Miriam Lexmann (EĽS/KDH) žiada vládu SR zaradiť podporu demokracie a ochranu slobody medzi programové priority v oblasti zahraničnej politiky. Potvrdením tohto kroku má byť aj menovanie osobitného vyslanca pre náboženskú slobodu vo svete.

V liste ministrovi zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Ivanovi Korčokovi upozorňuje, že medzinárodné spoločenstvo je v ostatných rokoch čoraz častejšie svedkom porušovania slobody myslenia a náboženského vyznania alebo viery. „V mnohých krajinách sveta sa zhoršuje ľudskoprávna situácia práve nárastom náboženskej neznášanlivosti, alebo nárastom reštriktívnej politiky zo strany totalitných režimov. V dôsledku toho sú mnohí ľudia prenasledovaní a vystavovaní hrozbám a útokom iba kvôli svojej viere, a to aj prostredníctvom tzv. zákonom proti rúhaniu,“ uvádza Lexmann. Na základe takéhoto zákona bola pôvodne odsúdená na smrť a dlhoročne väznená aj na Slovensku známa Asia Bibi. Slovensko môže podľa europoslankyne teraz jasne prejaviť solidaritu a angažovanosť.

Za žiaduce považuje zaradiť podporu demokracie, rozvojovej spolupráce a ochrany slobody myslenia, svedomia a náboženského vyznania vo svete medzi programové priority novej vlády v oblasti zahraničnej politiky. „Samozrejme, že hlavnou prioritou sú dnes opatrenia boja s ochorením COVID-19. Verím však, že programové vyhlásenie vlády ako výhľadový dokument bude ďaleko presahovať náš spoločný zápas s koronavírusom a ochrana ľudskej dôstojnosti nezostane iba v jeho tieni,“ apeluje Lexmann, ktorá je v Európskom parlamente členkou výborov pre zahraničné veci (AFET) i bezpečnosť a obranu (SEDE).

Viac demokracie znamená aj menej problémov u nás doma

Po vzore celého radu štátov by podľa nej aj Slovensko malo menovať svojho osobitného vyslanca pre náboženskú slobodu vo svete, ako aj proaktívne podporiť tento post na úrovni EÚ. Lexmann hodnotí ako dôležité urobiť konkrétne kroky k plneniu našich medzinárodných záväzkov chrániť ľudskú dôstojnosť vo svete, ku ktorým sme pristúpili a postupne tiež navýšiť rozpočet pre rozvojovú spoluprácu. „Okrem záväzkov za podporu týchto návrhov hovorí aj vlastná minulosť, v dôsledku ktorej mnohí Slováci zakúsili hrozby totality, prenasledovanie a obmedzovanie náboženskej slobody,“ hovorí Lexmann s tým, že nesmieme zabúdať ani na prenasledovanie ľudí bez vyznania alebo ľudí, ktorí chcú zmeniť svoje vierovyznanie.

Ako ďalej zdôrazňuje, takáto nestabilita, ktorej novú podobu dnes vidíme v tretích krajinách, k nám prichádza vo forme výziev, akými sú migračné vlny, nárast terorizmu alebo kybernetické hrozby. Narušenie krehkej demokracie krajín podľa europoslankyne núti mnohých, ktorým hrozí prenasledovanie, trpia dôsledkami vojenských konfliktov alebo nedostatkom základných potrieb na prežitie či dôstojný život, aby opustili svoje domovy a hľadali útočisko napríklad aj v Európskej únii. „Čím úspešnejší a viac zapojení budeme do spoločného úsilia západného sveta podporovať demokraciu a slobodu vo svete, tým menšie budú výzvy, ktorým čelíme v dôsledku našich zlyhaní a absencie,“ dôvodí Miriam Lexmann.

Organizácia Open Doors, ktorá kontinuálne  monitoruje situáciu vo svete, za rok 2019 uviedla, že približne 245 miliónov kresťanov žijúcich v 50 krajinách sveta, ktoré sleduje ako rizikové, zažíva veľmi intenzívne a zvyšujúce sa prenasledovanie. Osobitne závažné sú prípady jezídov, irackých kresťanov, Rohingov v Mjanmarsku, Ujgurov, či príslušníkov Falun Gong v Čínskej ľudovej republike.

Autor foto: Martin Lahousse/EPP

Slovensko získa od Európskej únie (EÚ) možnosť vyčerpať 2,5 miliardy eur na riešenie krízy a následkov epidémie koronavírusu, čo je viac, ako je priemerná ročná dotácia pre našu krajinu v aktuálnom programovom období. Zďaleka však nejde o jedinú pomoc EÚ pre Slovákov. Pripomína europoslankyňa Miriam Lexmann.

Európska únia má iba tie kompetencie, ktoré jej občania prostredníctvom zmlúv zverili. Nie je moloch, ktorý ovláda a diktuje jednotlivým krajinám, čo majú robiť, ako to často od niektorých kritikov počúvame. Aj v oblasti zdravotníctva má teda len doplnkové právomoci a jej úlohou je podporovať členské krajiny vo výkone ich kompetencií a vzájomnej spolupráci.

2,5 miliardy pre Slovensko

„Nie je pravda, že EÚ počas epidémie nekoná. Rovnako ako v národných, obecných parlamentoch či školských radách chvíľu trvá, kým príde zhoda na najefektívnejšom riešení, aj Únia potrebovala chvíľu čas, aby 27 štátov našlo spoločnú dohodu pre riešenie aktuálnej krízy s koronavírusom. Jedno z prvých opatrení EÚ je, že členské krajiny môžu dočerpať fondy, ktoré nestihli a museli by ich vrátiť. Ak bude štvrtkové hlasovanie v Európskom parlamente úspešné, Slovensko bude mať k dispozícii asi 2,5 miliardy eur,“ približuje Lexmann.

Okrem toho bude europarlament podľa nej vo štvrtok rozhodovať aj o rozšírení pôsobnosti Fondu solidarity EÚ aj na krízu v oblasti verejného zdravia. „V takom prípade budeme môcť tento fond pre zasiahnuté členské štáty použiť aj v prípade epidémie koronavírusu. V roku 2020 sú k dispozícii prostriedky až do výšky 800 miliónov eur,“ priblížila europoslankyňa dôležitosť nadchádzajúceho pléna s odvolaním na oficiálne zdroje EP. V dôsledku epidémie budú europoslanci hlasovať elektronicky.

Nie je to však jediná pomoc pre Slovensko. Únia sa už dohodla na spôsobe spoločného verejného obstarávania pre všetky krajiny, keď v priebehu marca a apríla nakúpi pľúcne ventilátory, opätovne využiteľné respirátory, testy na koronavírus a ďalšie zariadenia intenzívnej medicínskej starostlivosti a osobnej ochrany. Vyčlenených je na to nateraz ďalších 50 miliónov eur v rámci mechanizmu civilnej obrany RescEU. Pôjde o trvalú a strategickú rezervu zdravotníckeho vybavenia krajín Únie, na rozdelenie a distribúciu ktorých bude EÚ sama dohliadať.

Výhodná dohoda pre Slovensko v čerpaní eurofondov

Na podporu spoločného európskeho výskumného úsilia v otázke lieku proti ochoreniu Covid-19 vyčlenila EÚ asi 90 miliónov eur. Ďalšími 179 miliónmi eur bude v tomto roku podporovať samostatne zárobkovo činné osoby a prepustených pracovníkov. Poľnohospodárom predĺžila možnosť podávania žiadostí o platby až do polovice júna.

„Európska komisia dala v snahe zamedziť ekonomickým dopadom epidémie členským krajinám viac flexibility v medzinárodnej nákladnej doprave, pri národných ekonomických opatreniach, bankových zárukách, ale aj pri využívaní eurofondov. To je pre Slovensko výhodné, pretože napríklad v školstve či vede a výskume sme pri čerpaní eurofondov vždy pozadu,“ uviedla Lexmann s tým, že teraz ich budeme môcť využiť napríklad na podporu zdravotníctva alebo malých a stredných podnikateľov pri opätovnom naštartovaní ich ekonomiky.

Miriam Lexmann je europoslankyňou od februára tohto roka, keď získala tzv. brexitové miesto. Pôsobí vo výboroch EP pre zahraničné veci (AFET), bezpečnosť a obranu (SEDE) a zamestnanosť a sociálne veci (EMPL). V minulosti bola činná v Rade Európy či ako poradkyňa v Európskom parlamente. Naposledy bola riaditeľkou Európskej kancelárie Medzinárodného republikánskeho inštitútu (IRI) v Bruseli.

Viac ako 100 poslancov Európskeho parlamentu (EP), vrátane iniciátorky výzvy Miriam Lexmann, požaduje lepšie práva osôb s Downovým syndrómom. Vo vyhlásení pri príležitosti Svetového dňa Downovho syndrómu, ktorý je v sobotu 21. marca, vyzývajú európske vlády a inštitúcie EÚ na podporu projektov, vzdelávania a výskumu v tejto oblasti.

Viac ako 100 poslancov Európskeho parlamentu (EP) požaduje lepšie práva osôb s Downovým syndrómom. Vo vyhlásení pri príležitosti Svetového dňa Downovho syndrómu, ktorý je v sobotu 21. marca, vyzývajú európske vlády a inštitúcie EÚ na podporu projektov, vzdelávania a výskumu v tejto oblasti. Iniciátorkou výzvy na pôde EP je slovenská europoslankyňa Miriam Lexmann.

Deklaráciou vyzývame vlády a inštitúcie EÚ, aby ihneď po vyriešení zdravotnej krízy s Covid-19 podporovali s najvyššou prioritou existujúce plány, ako sú inkluzívne vzdelávacie projekty a programy výskumu v oblasti zdravia a terapie u ľudí postihnutých Downovým syndrómom,“ približuje Miriam Lexmann. Práve slovenská europoslankyňa je iniciátorkou deklarácie, ktorú do EP priniesla organizácia EU for Trisomy.

Ide o platformu pre spoluprácu asociácií, občanov a politikov, ktorí sa usilujú o zrovnoprávnenie osôb s trizómiou 21. Tak znie odborné označenie ochorenia – trizómia 21. chromozómu, ktoré spôsobuje intelektuálne postihnutie genetického pôvodu, nazývané tiež Downov syndróm. Od neho bol odvodený aj symbolický dátum Svetového dňa Downovho syndrómu, ktorému od roku 2006 patrí 21. marec.

Lekársky výskum v liečbe Downovho syndrómu za polstoročie mimoriadne pokročil. Vďaka napredujúcej vede sa dnes ľudia s týmto ochorením dokážu liečiť na mnohé pridružené zdravotné komplikácie, vieme stimulovať ich intelektuálne schopnosti a priemerná dĺžka ich života sa výrazne predĺžila,“ zdôvodňuje naliehavosť podpory pre výskum, vzdelávanie a sociálne začlenenie u osôb s trizómiou 21 Miriam Lexmann. 

Rok 2021 bude patriť ľuďom s Downovým syndrómom

Europoslankyňa, ktorá je členkou Výboru EP pre zamestnanosť a sociálne veci, pripomína, že osoby s Downovým syndrómom sú vystavené vysokému riziku sociálneho vylúčenia. Miera ich nezamestnanosti totiž predstavuje dvojnásobok oproti občanom bez zdravotného postihnutia. „Dokonca je štyrikrát vyššia ako u ľudí s mentálnym postihnutím,“ zdôrazňuje Lexmann. Vyhlásenie, ktoré iniciovala, podpísalo 108 europoslancov z 26 krajín naprieč celým politickým spektrom.

Téme zlepšovania života ľudí s Downovým syndrómom by mal podľa europoslankyne patriť špeciálne aj celý rok 2021. Ako jeden z lídrov snahy tým chce vytvoriť ešte silnejší apel na účinnejšiu implementáciu riešení zameraných na podporu, liečbu a začleňovanie ľudí s Downovým syndrómom do spoločnosti.

Miriam Lexmann je europoslankyňou od februára tohto roka, keď získala tzv. brexitové miesto. Pôsobí vo výboroch EP pre zahraničné veci (AFET), bezpečnosť a obranu (SEDE) a zamestnanosť a sociálne veci (EMPL). V minulosti bola činná v Rade Európy či ako poradkyňa v Európskom parlamente. Naposledy bola riaditeľkou Európskej kancelárie Medzinárodného republikánskeho inštitútu (IRI) v Bruseli.

Na zasadnutí pracovnej skupiny EĽS pre zahraničné veci M. Lexmann upozornila, že je naďalej potrebné podporovať suverenitu Ukrajiny. Steinmeierov plán, ktorý má Ukrajine priniesť slobodné voľby, nefunguje. Preto vyzvala k jasnej transatlantickej koordinácii, ktorá nášmu východnému susedovi pomôže zabezpečiť územnú integritu a zvrchovanosť. Pri domácich výzvach nesmieme zabudnúť, že za našimi východnými hranicami chýba mier. Európsky parlament k téme pripravuje rezolúciu do ktorej je aktívne zapojená aj Lexmann.

Stále počúvam o práve voľby pre ženy, o práve na adopcie pre páry rovnakého pohlavia alebo o práve „vlastniť“ deti kýmkoľvek. Už len osamelé hlasy žiadajú práva aj pre samotné deti.

Prednedávnom v médiách rezonovala búrlivá diskusia po tom, čo sa v denníku Sme objavil článok, ktorý vykresľoval pedofíliu manipulatívnym spôsobom a argumentoval bez akýchkoľvek relevantných dát tým, že väčšina pedofilov deťom neubližuje.

Článok používal slová ako láska alebo sexuálna príťažlivosť, ako keby išlo o vzájomne zameniteľné termíny alebo synonymá. Argumentoval, že takíto ľudia by mali pracovať v zamestnaniach s prístupom k deťom, lebo ich majú radi. V diskusii sa ozývali hlasy, ktoré v tomto kontexte volali – a čo deti?

Hovorí sa, že vyspelosť spoločnosti sa dá spoznať podľa toho, ako sa správa k tým najzraniteľnejším. Väčšinou sa v tejto súvislosti spomínajú starší občania, ľudia so zdravotným postihnutím alebo sociálne slabší.

V tomto článku by som sa chcela pozrieť na to, ako sa krajiny Západu, teda krajiny, ktoré sa považujú za vyspelé demokracie, správajú k úplne najzraniteľnejším osobám – k deťom.

FIKTÍVNE PRÁVO MATKY

Má desať týždňov a podľa ústavy je aj v maternici hodné ochrany. Na papieri. V skutočnosti stačí, aby ho nechcela a lekári ho bez toho, aby musela udávať dôvod, do dvanásteho týždňa zabijú, pretože tá veta v ústave v podstate nič neznamená. Chráni sa fiktívne právo matky! 

Kedykoľvek sa táto téma otvorí, médiá naplnia príbehy osamelých žien, študentiek bez stáleho partnera, neplnoletých dievčat, ktoré na to, aby priviedli dieťa na svet, nemajú podmienky, a preto musia mať „právo neporodiť“. 

Štatistiky pritom hovoria, že umelé ukončenie tehotenstva na Slovensku absolvujú najmä vydaté ženy, ktoré už majú jedno alebo dve deti. 

Dieťa a jeho ústavné právo na život sa takmer vôbec nespomína. Hoci, ak by dieťa prišlo na svet a bolo nechcené, v zozname čakateľov na adopciu je množstvo rodičov, ktoré ho s láskou prijmú. Takto je odsúdené na smrť. 

Napriek tomu, že mu od tretieho týždňa bije srdce, od šiesteho sa u neho dajú zachytiť prvé mozgové impulzy a jedenásťtýždňový plod je už citlivý na bolesť a vníma hluk, sa takéto dieťa považuje za zhluk buniek, akési „nie-celkom-dieťa“. 

Pritom mu už nič nepribudne, nestane sa nič prevratné, čo by z plodu zrazu spravilo človeka. Všetky životne dôležité funkcie už fungujú, dieťa má očné viečka, nechtíky, odtlačok prstov. Jeho telíčko už len ďalej rastie a vyvíja sa do okamihu pôrodu – tak, ako bude rásť a vyvíjať sa aj po ňom. Každý potrat, vrátane miniinterrupcie, je teda dokázateľne zastavením bijúceho srdca.

Pred niekoľkými rokmi som v BBC zachytila diskusiu o výsledkoch najnovšieho výskumu, ktorý dokázal, že po tom, ako sa dieťaťu v desiatom týždni dokončí organogenéza, do určitého veku života pociťuje bolesť intenzívnejšie ako dospelý človek. 

Vedci a lekári v relácii diskutovali o tom, ako by bolo možné prispôsobiť zdravotnú starostlivosť o týchto najmenších tak, aby napríklad pri očkovaní boli čo najmenej vystavení bolesti. Počas dvojhodinovej diskusie nikto nespomenul fakt, že deti, ktoré majú extrémnu precitlivenosť na bolesť, sú počas interrupcie doslova zaživa rozštvrtené. 

Fakt, že sa to vie, ale komplexne sa to nerieši, dokazuje aj skutočnosť, že niektoré európske štáty praktizujú podanie anestetík dieťaťu minimálne pri potratoch vo vyššom štádiu tehotenstva. 

V Spojených štátoch momentálne prebieha súdny proces, po ktorého skončení by mohlo byť podanie anestetík dieťaťu povinné pri potratoch od 14. týždňa tehotenstva. Celý tento vývoj poukazuje na to, že dnes už nik nepochybuje, že nejde o zhluk buniek. Problém je len v tom, že naša spoločnosť chráni výhradne záujem toho silnejšieho.

AJ DIEŤA MOŽNO REKLAMOVAŤ?

Pred pár dňami prišlo na svet. Našťastie zdravé a krásne. Teda… Ako šťastie to vnímajú hlavne ľudia, ktorí si ho objednali u náhradnej matky. Naopak, to dieťa po odlúčení od matky, ktorá ho vynosila a porodila a ktorú bezpečne pozná podľa vône plodovej vody, však prežíva doslova hormonálnu búrku.

„Stúpa u neho hladina stresového hormónu kortizolu, čo sa nepriaznivo odráža tak na aktuálnom stave, ako aj na jeho ďalšom vývoji, pretože dochádza k chronickým a niekedy nezvratným zmenám vo funkcii aj v štruktúre mozgu,“ opisuje, čím prechádza takéto „odlúčené dieťa“, český psychiater Radkin Honzák,ktorý zároveň upozorňuje, že tento stres prežíva dieťa bez ohľadu na to, že je rodičmi, ktorí si ho nechali vynosiť, veľmi chcené. 

Navyše takéto surogátne dieťa v celej procedúre vystupuje ako vec, ako tovar, ktorého „výrobu“ si niekto objednal a zaplatil za ňu. Vzťahujú sa naňho teda, aspoň podľa praxe, procedúry obvyklé vo výrobných alebo v obchodných vzťahoch. Napríklad „kontrola kvality“ či „reklamácia“. 

O to viac je nepredstaviteľné, čo asi musí prežívať dieťa, ktoré „výstupnou kontrolou“ u objednávateľov neprešlo, lebo prišlo na svet s postihnutím a nikto ho nechce. Aj to sa totiž mnohokrát stalo. 

U našich západných susedov je známy prípad chlapčeka, o ktorého kvôli vrodenej epilepsii a paraplegii nejavili nakoniec záujem ani objednávatelia, ani dodávateľka, a tak skončil v ústave sociálnej starostlivosti. „Toto sú totiž deti, ktoré sa rodia narcistickým rodičom z narcistických dôvodov. Chcú ich mať ako obrázok, zdravé a pekné. Nie sú to deti, ktoré sa rodia pre ne samotné,“ upozorňuje psychiater. 

Týmto deťom nie je odobrané len právo na zdravý vývoj po narodení. Spoločnosť dospelých, ktorí túžia po deťoch a majú pocit, že mať dieťa je ich právo, kvôli vlastným záujmom odoberú takémuto dieťaťu právo na to, aby poznalo svojich pravých a paradoxne aj všetkých ostatných rodičov (keďže žena, ktorá dieťa porodí, a donorka vajíčka nemusí byť tá istá). Aj to je zakotvené v zmluvných podmienkach. 

O právo poznať svojich rodičov je odobrané aj nespočetné množstvo detí, ktoré sa rodia po zakúpení celého alebo časti genetického materiálu z príslušných na to určených bánk. 

Poznáme mnohé príbehy detí, ktoré sa o toto právo súdia so spoločnosťami, ktoré príslušné banky prevádzkujú. Márne… Ich životy sú poznačené traumou. Veď každé dieťa v určitom veku chce poznať svojich rodičov. Chce vedieť, kto je a odkiaľ prišlo. Takýmto deťom je táto prirodzená a nesmierne podstatná súčasť života odopretá na základe zmluvných podmienok medzi kupujúcim a dodávateľom.

Surogátne materstvo otvára celú škálu ďalších otázok týkajúcich sa ako práv dieťaťa, tak aj práv žien, ktoré tieto deti vynosia. Táto praktika popiera základné ľudské práva stanovené medzinárodným spoločenstvom a je považovaná za formu novodobého otroctva. 

Zaujímavé je, že na tomto sa zhodnú ženy z oboch táborov – z konzervatívnych organizácií, ale aj progresívne feministky. Ženy, ktoré „prenajmú svoju maternicu“, sú k tomuto rozhodnutiu neraz donútené finančnou situáciou, mnohokrát preto, aby uživili seba a svoju rodinu. Nik a nič ich nechráni. Ak im tehotenstvo spôsobí vážne zdravotné problémy, nik im nepomôže. To isté platí o tom, keď po odovzdaní bábätka, ktoré bytostne po deviatich mesiacoch považujú za svoje, začnú trpieť depresiami. Nik nechráni práva detí, ktoré „neprejdú testom kvality“ a stanú sa tak ničie. 

Napriek tomu, že surogátne materstvo je v podstate nelegálne vo väčšine európskych krajín a pokus o jeho celoplošnú legalizáciu cez Parlamentné zhromaždenie Rady Európy bol zastavený, a napriek tomu, že poslanci Európskeho parlamentu náhradné materstvo vo svojej rezolúcii označili za zneužívanie, je množstvo krajín, kde deti prichádzajú na svet takýmto spôsobom. Možno o to viac, odkedy sú dodávateľky pomerne ľahko dostupné na Ukrajine. 

V posúvaní hranice tolerancie voči tejto praktike zohrávajú úlohu aj súdy, ktoré ju postupne legalizujú formou precedensu a takéto deti prideľujú svojim objednávateľom bez toho, aby skúmali legálnosť ich príchodu na svet. Radšej prižmúria oko, veď tento pár sa konečne dočkal toho, po čom tak túžil. 

Je však opodstatnená otázka, čo by súd v takomto prípade mal robiť, veď situácia presahuje jeho kompetencie, keďže ide o nadnárodný problém. Ďalšia otázka je, ako zabrániť týmto praktikám tak, aby nebolo ublížené tým deťom, ktoré už na svet prišli. 

Taliansky súd napríklad v snahe zastaviť tento trend vrátil dieťa do Ruska. Preto je potrebné sa touto otázkou urgentne zaoberať v celoeurópskej diskusii, a to takým spôsobom, aby sa chránilo dieťa, nie túžba dospelých! O podobných prípadoch, keď súdy nechránia, ale ohrozujú, som nedávno písala v tomto článku.

PRÁVO NA DIEŤA NEEXISTUJE

Má pár mesiacov alebo rokov a nemalo šťastie na rodičov, skončilo tak v starostlivosti štátu, ktorý sa podľa zákona zaviazal postarať sa oň najlepšie, ako sa len dá, nájsť mu náhradnú rodinu, ktorá mu dá lásku a opateru, o ktorú prišlo. Z princípu to má byť služba dieťaťu. Nájsť mu tých najlepších rodičov. Lenže vonku počuť hlas dospelých, ktorí túžia po dieťati. Platia dane a majú predsa „právo“ dočkať sa. 

Samozrejme, nik nesme byť diskriminovaný. Ale právo na dieťa neexistuje! Rezignovaním na túto pravdu sa v mnohých krajinách otočila podstata adopcie, štát prestal slúžiť deťom a namiesto toho napĺňa rodičovské túžby dospelých. 

Základná logika veci však hovorí, že každé dieťa má biologickú matku a otca, inak by neprišlo na svet. A štát má jedinú povinnosť voči týmto deťom a tou je v prípade nevyhnutnej potreby nahradiť mu matku a otca. 

Predstavte si, že by ste mali vybrať rodičov pre batoľa a k dispozícii by ste mali dva z hľadiska psychotestov úplne porovnateľné páry – jeden homosexuálny a druhý heterosexuálny. To dieťa bude štatisticky s najväčšou pravdepodobnosťou heterosexuál a potrebuje byť pripravené stať sa partnerom opačnému pohlaviu, potrebuje poznať medzipartnerské rituály, pretože v nich bude celý život žiť. Ako by ste rozhodli z hľadiska potrieb dieťaťa?“ pýta sa psychológ Jeroným Klimeš, ktorý v oblasti náhradnej rodičovskej starostlivosti dlhodobo pôsobil. 

To je rovnaká logika, ako keď máte vietnamské dieťa a dva porovnateľné páry – vietnamský a náš. Tiež dáte prednosť vietnamskému, je tak jednoducho všetko jednoduchšie,“ ponúka logickú odpoveď. 

Takýto pohľad je však už zriedkavý. O to viac sa hovorí o chúďatách deťoch, ktorým bude lepšie s milujúcimi rodičmi, i keď rovnakého pohlavia, ako v detskom domove. Pravda je však taká, že dnes sú u nás deti do šesť rokov zo zákona umiestnené do profesionálnych rodín, a nie sú v detských domovoch. 

Ďalšia pravda je taká, že na takéto menšie deti čakajú heterosexuálne páry roky, keďže záujem je vyšší ako počet „voľných“ detí na adopciu. Áno, väčšie deti sú ešte stále v domovoch, o ne však z hľadiska adopcie v podstate nie je záujem. Hlavne ak sú rómske alebo nie celkom zdravé, alebo málo talentované. Keďže však deti odkázané na adopciu nevedia kričať a biť sa o svoje práva, nik ich volanie nepočuje.

NEVERÍM VLASTNÝM OČIAM

Myslím na dieťa, ktoré má byť podľa celosvetovej charty chránené pred akýmikoľvek skutkami, ktoré by mu mohli ublížiť, porušiť jeho práva a ktorého záujem je aj podľa našej ústavy prvoradý. 

A pozerám na článok v jednom z najčítanejších slovenských denníkov, ktorý volá po rešpekte k pedofilom, ktorí nemajú byť perzekvovaní. Áno, nikto nesmie byť trestaný ani nijako diskriminovaný či prenasledovaný pre to, čo cíti. Ale dosiaľ sme ani nemali prípad, že by niekto bol za samotné diagnostikovanie tejto poruchy súdený, odsúdený, väznený. Ani spomínané noviny nijaký taký prípad neuviedli. Tak načo ten článok? Po čom volá? 

Aby učiteľ, ktorý sa im posťažoval, že musel vydržať šesť rokov, aby mohol vyznať lásku jedenásťročnému dievčatku, už nemusel čakať? Aby deťom mohol pedofil hovoriť, čo len chce, veď je to „z lásky“? 

Zaradenie pedofílie do kategórie inakosti odmietam,“ napísal psychiater a bloger Michal Patarák. Takéto posúvanie verejnej mienky cez slová ako láska k dieťaťu alebo hľadanie realizácie a „pretavenia svojej sexuality“ v práci s deťmi je neprijateľné a opäť slúži len niekoľkým dospelým a ich túžbam. Nijako však dieťaťu, ktorého zdravý vývoj dokonca vážne ohrozuje! Veď citlivej detskej duši sa dá ublížiť už aj pohľadom.

ČÍ ZÁUJEM JE PRVORADÝ?

Dennodenne sú zabíjané nenarodené deti vo chvíli, keď už cítia bolesť, lebo zákon to umožňuje, aby hájil fiktívne právo ženy. Dennodenne sú objednávané u náhradných matiek deti, ktoré sú neskôr od nich odtŕhané a vystavované citovej deprivácii, lebo bezdetní a neplodní majú mať zase právo na toto. 

Dennodenne sa pre deti vyberajú náhradní rodičia, nie podľa toho, ktorí sú pre nich najlepší, ale tak, aby sa naplnilo nejaké fiktívne právo na dieťa pre každého. Dennodenne vo svete dochádza k zneužitiu detí najrôznejšou formou a takéto pomalé posúvanie hraníc a ignorovanie ich dobra v službe potrebám dospelých priviedli naše spoločnosti do situácie, kde sa dieťa bez toho, aby sme si to všimli, stáva tovarom a objektom túžby druhých.

Stále počúvam o práve voľby pre ženy, o práve na adopcie pre páry rovnakého pohlavia alebo o práve „vlastniť“ deti kýmkoľvek. Už len osamelé hlasy žiadajú práva aj pre samotné deti.

Je to právo džungle, kde silnejší vyhráva. Lenže spoločnosť, ktorá nehľadí na svojich najslabších, začne pomaly erodovať. Je to egocentrická spoločnosť a v takej sa postupne začnú oslabovať všetky články, ktoré držia pohromade krehké piliere sociálnej služby spočívajúcej v altruizme a láske k blížnemu.

Ak chceme našu spoločnosť považovať za vyspelú, musíme vrátiť ochranu a dôstojnosť aj jej najslabším a najzraniteľnejším členom – deťom. 

Skrátená verzia článku bola publikovaná na portáli WebNoviny.sk

Foto: Depositphotos.com/lightsource

Slovensko pred vyše týždňom získalo prvú európsku inštitúciu, keď sme uspeli v boji o sídlo Európskej agentúry práce. Určite dobrá správa, ktorá vyvolala široko medializovaný úsmev najm ä na tvári ministra práce Jána Richtera. Majú však dôvod usmievať sa aj ľudia, ktorí tu pracujú?

Keď bol začiatkom tohto roka zverejnený index globálnej konkurencieschopnosti, ktorý zostavuje Svetové ekonomické fórum a Slovensko v ňom v oblasti trhu práce skončilo medzi stoštyridsiatimi krajinami deviate od konca, určite sa nikto nesmial. Dôvod umiestnenia, ktorým sa určite nedá chváliť, je totiž v privysokom zdaňovaní práce, teda vo výške odvodov a daňového zaťaženia zamestnávateľov, ako aj v probléme najímať kvalifikovanú pracovnú silu kvôli príliš prebujneným štátnym reguláciám. O čo ide?

Bratislava nepozná regióny

Vrchnosti vo vláde to v podstate najpolopatistickejšie vysvetlili sami straníci SMERU-SD v legendárnom liste zo vzbúreného východného Slovenska „Napríklad sociálne balíčky vidíme v regiónoch inak ako vy v Bratislave. Ak by boli konzultované s nami, rezonovali by úplne inak. Na všetko si však v Bratislave stačíte sami, preto si musíte za niektoré veci niesť aj zodpovednosť sami. Príplatky za soboty, nedele, sviatky, nočné – čo sme za to kúpili? Len jeden kopec nevôle malých zamestnávateľov, ktorí nám už v živote nedajú svoj hlas, všetko aj tak zaplatia občania…“

Akokoľvek sa totiž sociálnodemokratická vláda tvári, že je darcom svojich sociálnych balíčkov ona, ich najvýznamnejšie časti necháva zaplatiť zamestnávateľom, ktorí si tak rýchlo prepočítajú, či zamestnancov potrebujú, respektíve, či si ich môžu dovoliť. A tak mnohým namiesto príplatkov pošlú výpoveď. Alebo ich nútia do živností, kde už budú nápady politikov musieť sledovať a zvládať sami. V situácii, keď trh hlási nedostatok pracovníkov, to síce nevyzerá byť neriešiteľný problém. Ale citujúc klasika spomedzi vzbúrencov z východu: „situácia v regiónoch vyzerá inak.“

Napriek tomu, že štát hlási historicky najnižšiu nezamestnanosť okolo piatich percent, stále tu máme okresy v Prešovskom, Banskobystrickom či Košickom kraji, kde je vysoko nad desiatkou. Mobilita pracovných síl je totiž ďalšia oblasť, kde Slovensko vo svetovom meradle zlyháva. V tomto faktore sme totiž skončili až 118. na svete.

Zlyháva štát

Sociálny štát podľa najdlhšie vládnucej politickej strany na Slovensku navyše vyzerá tak, že čo sa dá, nechá zaplatiť podnikateľov, no v tom, čo má platiť sám, zlyháva.

Kým u nás ide podľa Eurostatu na sociálne účely z verejných zdrojov niečo vyše 18 percent HDP, priemer Európskej únie siaha až k tridsiatim percentám. Za málo peňazí sa tak rodinám, ľuďom s postihnutím či dôchodcom poskytuje aj málo muziky. No napriek tomu ani tohtoročný – s veľkou slávou ohlasovaný – vyrovnaný rozpočet vyrovnaný nakoniec nebude. Slovensko aj tento rok pôjde do mínusu, dokonca zrejme väčšieho ako vlani či predvlani. Už dnes sa na tom zhodujú nezávislé inštitúcie ako Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, Národná banka Slovenska i Európska komisia.

Namiesto smiechu plač

Získanie Európskej agentúry práce je tak síce naozaj úspech, ale ak je po vyše desaťročí vlády hlásateľov sociálneho štátu jedným z mála úspechov, tak je to skôr do plaču. Rovnako ako to, že dôvod usmievať sa má v oblasti práce, rodiny a sociálnych vecí zatiaľ len minister.

Komentár bol napísaný pre spravodajský portál Európskenoviny.sk.

Foto: Depositphotos.com/IgorVetushko

O tom, čo sa stane s mandátom zvolenej europoslankyne Miriam Lexmann, bude musieť rozhodnúť Ústavný súd SR. Vyplýva to z rozhodnutia štátnej volebnej komisie.

Hoci KDH získalo viac hlasov ako napríklad SaS, je to práve Lexmann, ktorej podľa zákona pripadol 14. mandát. Slovensko má dnes v Európskom parlamente 13 europoslancov, po odchode Veľkej Británie budeme mať 14. Kresťanskodemokratické hnutie podalo podnet na Štátnu komisiu pre voľby a kontrolu financovania politických strán, žiadali v ňom preskúmanie, zrušenie a zmenu uznesenia v časti, v ktorej sa rozhoduje, že štrnásty mandát v europarlamente pripadá ich kandidátke Miriam Lexmann.

Lexmann povedala, že teraz zvažuje, či sa vráti do práce. Pred voľbami do EP pôsobila ako riaditeľka európskej pobočky Medzinárodného republikánskeho inštitútu (IRI). “V Európskom parlamente nemám nárok na nič,” povedala Lexmann. To potvrdila aj tlačová atašé EP na Slovensku Soňa Mellak. “Európsky parlament má momentálne až do brexitu 751 poslancov. Okamžite po brexite sa začne aplikovať počet 705 poslancov. Členské štáty, ktorých sa to týkalo, museli tejto situácii prispôsobiť aj svoje volebné zákony. Tí, ktorí sa stanú poslancami až po brexite nemajú momentálne žiaden špecifický status, takže plat budú dostávať, až keď sa naozaj stanú poslancami EP,” uviedla Mellak.

Zvolená europoslankyňa, ktorá si môže mandát uplatniť až po odchode Veľkej Británie z EÚ, upozornila ešte na dve paradoxné situácie. “Dostala som dekrét, kde je napísané, že som právoplatne zvolená europoslankyňa. Ten dekrét vyzerá presne tak isto, ako dekréty, ktoré dostali ostatní 13. Mám dekrét, ale mandát si nemôžem uplatniť,” vysvetlila Lexmann. Spojené kráľovstvo malo pôvodne opustiť Európsku úniu koncom marca, neskôr dátum presunuli na 12. apríl a momentálne platí dátum odchodu 31. október. Súčasná britská premiérka Theresa May však oznámila odchod z funkcie, čaká sa na to, koho si vládnuca Konzervatívna strana zvolí za predsedu a teda aj premiéra. To môže ešte celý proces brexitu ovplyvniť.

Za druhý paradox považuje fakt, že ak by získala o približne 300 hlasov menej, do Európskeho parlamentu by sa dostala. “Hlavne to považujem za obrovskú nespravodlivosť voči mojim voličom, ktorí majú dôveru v tento štát. To sa mi zdá najväčší problém, že ak by ma niektorí moji voliči nevolili, ten mandát získam,” dodala. Pripomenula tiež, že aj samotná ministerka vnútra Denisa Saková sa vyjadrila, že zákon upravujúci eurovoľby, nebol správne uplatnený.

Lexmann: Mrzí ma rozhodnutie volebnej komisie

“Štátna komisia pre voľby a kontrolu financovania politických strán  v uznesení ktorým reagovala na podnet KDH konštatuje, že je striktne viazaná znením zákona ale nevysvetlila, prečo neaplikovala zákon tak, aby bol zachovaný duch zákona a Ústavy SR a tak zaručený spravodlivý výsledok volieb, ktorý by bol aj v súlade s európskym právom. Mrzí ma, že aj napriek tomu, že množstvo odborníkov, politických lídrov naprieč politickým spektrom a dokonca aj sama ministerka Saková spochybnili správnosť výkladu zákona a spravodlivosť výsledkov volieb, Štátna volebná komisia nezmenila svoj pohľad na vec. Stále sa mi ozýva množstvo voličov, ale aj voličov iných politických strán a vyjadruje mi podporu a svoje znepokojenie nad výsledkom volieb. Obávam sa, že predlžovanie tohto stavu podkopáva dôveru občanov SR v demokraciu samotnú, vo funkčnosť štátnych inštitúcií a kredibilitu našej krajiny v európskom spoločenstve národov,” hovorí pre Europskenoviny.sk Miriam Lexmann.

Novelu, ktorá 14. mandát upravuje, prijala Národná rada SR začiatkom roka. Doteraz malo Slovensko 13 poslancov Európskeho parlamentu, po odchode Veľkej Británie by sme mali mať 14 mandátov. Až po prepočítaní výsledkov eurovolieb a po rozdelení všetkých mandátov sa určuje, ktorý zo 14 poslancov je náhradníkom v prípade brexitu. Podľa novely zákona, ktorú predložila ministerka vnútra Denisa Saková, je to „zvolený kandidát tej politickej strany alebo koalície, ktorá vykázala najmenší zostatok delenia“. Podľa platného zákona rozdelenie mandátov na základe získaných hlasov sa uskutočňuje v dvoch kolách. Strana SaS získala po prepočte 1,99 mandátu. Do druhého mandátu jej chýbalo 0,01 mandátu. Preto jej pridelili ešte jeden. KDH získalo 2,06 mandátu, v prvom kole teda dostalo dva mandáty. Podľa zákona 14. mandát dostane strana, ktorá mala tzv. najmenší zvyšok a ten malo KDH. Mohla to byť však ktorákoľvek strana, aj víťazná koalícia Progresívne Slovensko a Spolu.

Foto: Depositphotos.com/SergPoznanskiy

Vyhlásenie Miriam Lexmann k fondu obnovy EÚ

Na prekonanie bezprecedentnej pandemickej a z toho prameniacej ekonomickej krízy, ktoré nás zasiahli, je spoločné európske riešenie najlepšou cestou. Preto je aktuálna dohoda európskych lídrov na ekonomickej obnove a novom európskom rozpočte dobrou správou.

ZOSTAŇME V KONTAKTE

Nechajte mi Váš e-mail a majte prehľad o tom, čo pre Vás robím  v Európskom parlamente! 

Skip to content