Rýchle správy

zahraničie

Europoslankyňa Miriam Lexmann (EĽS/KDH) žiada vládu SR zaradiť podporu demokracie a ochranu slobody medzi programové priority v oblasti zahraničnej politiky. Potvrdením tohto kroku má byť aj menovanie osobitného vyslanca pre náboženskú slobodu vo svete.

V liste ministrovi zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Ivanovi Korčokovi upozorňuje, že medzinárodné spoločenstvo je v ostatných rokoch čoraz častejšie svedkom porušovania slobody myslenia a náboženského vyznania alebo viery. „V mnohých krajinách sveta sa zhoršuje ľudskoprávna situácia práve nárastom náboženskej neznášanlivosti, alebo nárastom reštriktívnej politiky zo strany totalitných režimov. V dôsledku toho sú mnohí ľudia prenasledovaní a vystavovaní hrozbám a útokom iba kvôli svojej viere, a to aj prostredníctvom tzv. zákonom proti rúhaniu,“ uvádza Lexmann. Na základe takéhoto zákona bola pôvodne odsúdená na smrť a dlhoročne väznená aj na Slovensku známa Asia Bibi. Slovensko môže podľa europoslankyne teraz jasne prejaviť solidaritu a angažovanosť.

Za žiaduce považuje zaradiť podporu demokracie, rozvojovej spolupráce a ochrany slobody myslenia, svedomia a náboženského vyznania vo svete medzi programové priority novej vlády v oblasti zahraničnej politiky. „Samozrejme, že hlavnou prioritou sú dnes opatrenia boja s ochorením COVID-19. Verím však, že programové vyhlásenie vlády ako výhľadový dokument bude ďaleko presahovať náš spoločný zápas s koronavírusom a ochrana ľudskej dôstojnosti nezostane iba v jeho tieni,“ apeluje Lexmann, ktorá je v Európskom parlamente členkou výborov pre zahraničné veci (AFET) i bezpečnosť a obranu (SEDE).

Viac demokracie znamená aj menej problémov u nás doma

Po vzore celého radu štátov by podľa nej aj Slovensko malo menovať svojho osobitného vyslanca pre náboženskú slobodu vo svete, ako aj proaktívne podporiť tento post na úrovni EÚ. Lexmann hodnotí ako dôležité urobiť konkrétne kroky k plneniu našich medzinárodných záväzkov chrániť ľudskú dôstojnosť vo svete, ku ktorým sme pristúpili a postupne tiež navýšiť rozpočet pre rozvojovú spoluprácu. „Okrem záväzkov za podporu týchto návrhov hovorí aj vlastná minulosť, v dôsledku ktorej mnohí Slováci zakúsili hrozby totality, prenasledovanie a obmedzovanie náboženskej slobody,“ hovorí Lexmann s tým, že nesmieme zabúdať ani na prenasledovanie ľudí bez vyznania alebo ľudí, ktorí chcú zmeniť svoje vierovyznanie.

Ako ďalej zdôrazňuje, takáto nestabilita, ktorej novú podobu dnes vidíme v tretích krajinách, k nám prichádza vo forme výziev, akými sú migračné vlny, nárast terorizmu alebo kybernetické hrozby. Narušenie krehkej demokracie krajín podľa europoslankyne núti mnohých, ktorým hrozí prenasledovanie, trpia dôsledkami vojenských konfliktov alebo nedostatkom základných potrieb na prežitie či dôstojný život, aby opustili svoje domovy a hľadali útočisko napríklad aj v Európskej únii. „Čím úspešnejší a viac zapojení budeme do spoločného úsilia západného sveta podporovať demokraciu a slobodu vo svete, tým menšie budú výzvy, ktorým čelíme v dôsledku našich zlyhaní a absencie,“ dôvodí Miriam Lexmann.

Organizácia Open Doors, ktorá kontinuálne  monitoruje situáciu vo svete, za rok 2019 uviedla, že približne 245 miliónov kresťanov žijúcich v 50 krajinách sveta, ktoré sleduje ako rizikové, zažíva veľmi intenzívne a zvyšujúce sa prenasledovanie. Osobitne závažné sú prípady jezídov, irackých kresťanov, Rohingov v Mjanmarsku, Ujgurov, či príslušníkov Falun Gong v Čínskej ľudovej republike.

Autor foto: Martin Lahousse/EPP

Slovensko získa od Európskej únie (EÚ) možnosť vyčerpať 2,5 miliardy eur na riešenie krízy a následkov epidémie koronavírusu, čo je viac, ako je priemerná ročná dotácia pre našu krajinu v aktuálnom programovom období. Zďaleka však nejde o jedinú pomoc EÚ pre Slovákov. Pripomína europoslankyňa Miriam Lexmann.

Európska únia má iba tie kompetencie, ktoré jej občania prostredníctvom zmlúv zverili. Nie je moloch, ktorý ovláda a diktuje jednotlivým krajinám, čo majú robiť, ako to často od niektorých kritikov počúvame. Aj v oblasti zdravotníctva má teda len doplnkové právomoci a jej úlohou je podporovať členské krajiny vo výkone ich kompetencií a vzájomnej spolupráci.

2,5 miliardy pre Slovensko

„Nie je pravda, že EÚ počas epidémie nekoná. Rovnako ako v národných, obecných parlamentoch či školských radách chvíľu trvá, kým príde zhoda na najefektívnejšom riešení, aj Únia potrebovala chvíľu čas, aby 27 štátov našlo spoločnú dohodu pre riešenie aktuálnej krízy s koronavírusom. Jedno z prvých opatrení EÚ je, že členské krajiny môžu dočerpať fondy, ktoré nestihli a museli by ich vrátiť. Ak bude štvrtkové hlasovanie v Európskom parlamente úspešné, Slovensko bude mať k dispozícii asi 2,5 miliardy eur,“ približuje Lexmann.

Okrem toho bude europarlament podľa nej vo štvrtok rozhodovať aj o rozšírení pôsobnosti Fondu solidarity EÚ aj na krízu v oblasti verejného zdravia. „V takom prípade budeme môcť tento fond pre zasiahnuté členské štáty použiť aj v prípade epidémie koronavírusu. V roku 2020 sú k dispozícii prostriedky až do výšky 800 miliónov eur,“ priblížila europoslankyňa dôležitosť nadchádzajúceho pléna s odvolaním na oficiálne zdroje EP. V dôsledku epidémie budú europoslanci hlasovať elektronicky.

Nie je to však jediná pomoc pre Slovensko. Únia sa už dohodla na spôsobe spoločného verejného obstarávania pre všetky krajiny, keď v priebehu marca a apríla nakúpi pľúcne ventilátory, opätovne využiteľné respirátory, testy na koronavírus a ďalšie zariadenia intenzívnej medicínskej starostlivosti a osobnej ochrany. Vyčlenených je na to nateraz ďalších 50 miliónov eur v rámci mechanizmu civilnej obrany RescEU. Pôjde o trvalú a strategickú rezervu zdravotníckeho vybavenia krajín Únie, na rozdelenie a distribúciu ktorých bude EÚ sama dohliadať.

Výhodná dohoda pre Slovensko v čerpaní eurofondov

Na podporu spoločného európskeho výskumného úsilia v otázke lieku proti ochoreniu Covid-19 vyčlenila EÚ asi 90 miliónov eur. Ďalšími 179 miliónmi eur bude v tomto roku podporovať samostatne zárobkovo činné osoby a prepustených pracovníkov. Poľnohospodárom predĺžila možnosť podávania žiadostí o platby až do polovice júna.

„Európska komisia dala v snahe zamedziť ekonomickým dopadom epidémie členským krajinám viac flexibility v medzinárodnej nákladnej doprave, pri národných ekonomických opatreniach, bankových zárukách, ale aj pri využívaní eurofondov. To je pre Slovensko výhodné, pretože napríklad v školstve či vede a výskume sme pri čerpaní eurofondov vždy pozadu,“ uviedla Lexmann s tým, že teraz ich budeme môcť využiť napríklad na podporu zdravotníctva alebo malých a stredných podnikateľov pri opätovnom naštartovaní ich ekonomiky.

Miriam Lexmann je europoslankyňou od februára tohto roka, keď získala tzv. brexitové miesto. Pôsobí vo výboroch EP pre zahraničné veci (AFET), bezpečnosť a obranu (SEDE) a zamestnanosť a sociálne veci (EMPL). V minulosti bola činná v Rade Európy či ako poradkyňa v Európskom parlamente. Naposledy bola riaditeľkou Európskej kancelárie Medzinárodného republikánskeho inštitútu (IRI) v Bruseli.

Veriaci, zahrňte Chorvátsko do svojich modlitieb, vyzvala europoslankyňa M. Lexmann. Napriek hrozbe koronavírusu musia opúšťať v týchto dňoch svoje domovy, aby si zachránili holý život pred zemetrasením! Kolabuje aj známa katedrála v Záhrebe, ktorej odpadla časť jednej z veží.

Snaha Francúzov udržať plenárne zasadnutia Európskeho parlamentu (EP) v Štrasburgu za každú cenu aj v čase epidémie je vážna nehanebnosť. Požadujú to, hoci všetky náklady s neuskutočneným minulotýždňovým plénom sa uhrádzajú v rozpore s podnikateľskou logikou. Upozornila na to slovenská europoslankyňa Miriam Lexmann.

Ako jeden z poslancov EP podpísala list, v ktorom iniciátori žiadajú francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona o prehodnotenie prístupu zo strany štátu. “Francúzsko sa diplomatickým tlakom opovážlivo dožaduje, aby sa bez ohľadu na hrôzy epidémie konalo v tomto roku v Štrasburgu všetkých 12 plánovaných plenárnych zasadnutí EP. Toto správanie ukazuje, že Francúzsko stavia svoje ekonomické záujmy nad zdravý rozum a vhodnosť riešení prebiehajúcej vážnej krízy,” kritizuje Lexmann.

Marcové plenárne zasadnutie sa pre epidémiu koronavírusu nekonalo v Štrasburgu, ale v Bruseli, pričom bolo skrátené na jeden a pol dňa. Podľa dostupných informácií však majú byť napriek tomu, že do Štrasburgu nevycestoval nik, francúzskym hotelom preplatené straty v plnej výške, a to stopercentnou úhradou rezervácií. “Takýto prístup zo strany EÚ by si určite želali napríklad aj slovenskí živnostníci, malí a strední podnikatelia ohrození koronavírusom. Ak máme hovoriť o konštruktívnom prístupe, Únia by mala zvažovať strategické stimuly práve pre túto podstatnú silu ekonomiky,” apeluje Lexmann.

Europoslankyňa, ktorá je členkou Výboru EP pre zahraničné veci, nalieha na skutočnú rovnosť šancí. Ak podľa nej budeme neférovo protežovať niektorú krajinu, inštitúciu alebo projekt pred inými, môže to vážne “ohroziť kredit európskeho spoločenstva, o ktorý je treba v dnešných časoch rastúceho populizmu a extrémizmu tak veľmi bojovať”. Lexmann preto verí, že v tomto prípade tlak jednej krajiny nezvíťazí nad zdravým rozumom a apelom iných členov EÚ. “Musíme bojovať za rovnaký prístup k právam a za rovnosť príležitostí, lebo na tom stojí európsky projekt,” uzatvára Lexmann.

Miriam Lexmann je europoslankyňou od februára tohto roka, keď získala tzv. brexitové miesto. Pôsobí vo výboroch EP pre zahraničné veci (AFET), bezpečnosť a obranu (SEDE) a zamestnanosť a sociálne veci (EMPL). V minulosti bola činná v Rade Európy či ako poradkyňa v Európskom parlamente, naposledy bola riaditeľkou Európskej kancelárie Medzinárodného republikánskeho inštitútu v Bruseli.

Na zasadnutí pracovnej skupiny EĽS pre zahraničné veci M. Lexmann upozornila, že je naďalej potrebné podporovať suverenitu Ukrajiny. Steinmeierov plán, ktorý má Ukrajine priniesť slobodné voľby, nefunguje. Preto vyzvala k jasnej transatlantickej koordinácii, ktorá nášmu východnému susedovi pomôže zabezpečiť územnú integritu a zvrchovanosť. Pri domácich výzvach nesmieme zabudnúť, že za našimi východnými hranicami chýba mier. Európsky parlament k téme pripravuje rezolúciu do ktorej je aktívne zapojená aj Lexmann.

M. Lexmann dnes spoznala druhý výbor EP, kde bude zastávať plnoprávne členstvo. Ide o Výbor pre zamestnanosť a sociálne veci (EMPL), kde bude v rámci frakcie EĽS/EPP zastupovať Slovensko. Po Výbore EP pre zahraničnú politiku (AFET) ide o druhý výbor s plným členstvom. Činná bude aj v podvýbore EP pre bezpečnosť a obranu (SEDE).

Čím viac hlasov KDH dostane, tým silnejšie bude presadzovať konzervatívne hodnoty vo verejnom živote, hovorí europoslankyňa Miriam Lexmann.

Za europoslankyňu vás voliči zvolili ešte v máji minulého roku, no mandát ste prevzali až po tom, čo Veľká Británia 1. februára opustila Európsku úniu. Ako ste prežívali túto dejinnú udalosť?

Mala som veľmi zvláštny pocit. Dúfala som, že spravodlivosti bude učinené zadosť prostredníctvom Ústavného súdu, pretože odchod Spojeného kráľovstva z EÚ som si určite neželala. Únia bude po odchode Britov geopoliticky slabšia, čo sa odrazí na jej vnútornej dynamike. Na druhej strane, každú krízu možno transformovať do pozitívnej zmeny, čo veľmi prajem obom stranám a budem sa snažiť byť v tom nápomocná aj ja svojou prácou europoslankyne. 

Časť britských politikov a voličov vyčítala Únii prílišné zasahovanie do kompetencií národných štátov. Vy sama ste pred eurovoľbami zdôrazňovali, že je potrebné, aby Brusel rešpektoval princíp subsidiarity. Prečo to považujete za dôležité?

Hlas členských krajín musí mať v Únii omnoho väčšiu silu. Práve na tom bol celý projekt pôvodne založený. Únia môže byť silná len vtedy, keď budú silné jej členské štáty a bude sa striktne dodržiavať princíp subsidiarity, na základe ktorého sú prerozdelené kompetencie medzi Úniou a jej členmi. Rozhodovanie o všetkých kultúrno-etických či daňových otázkach musí ostať v kompetencii členských štátov. Ináč majú ľudia oprávnený pocit, že zhora je pretláčané niečo, s čím sa oni nestotožňujú a čo je v rozpore s ich presvedčením. Samozrejme je množstvo dôvodov, prečo ku Brexitu nakoniec došlo, ale kumulácia kompetencií a tlak v kultúrno-etických otázkach – aj keď nelegislatívny – občania vnímajú mimoriadne citlivo a teraz vidíme, kam to až môže zájsť.

Hodnoty, na ktorých bola postavená Európska únia, sa musia vrátiť do jej politík. Len potom sa ako jednotné spoločenstvo suverénnych národov môžeme posunúť dopredu. Upozorňovali sme na to aj s Marošom Čaučíkom v eurokampani, keď sme spolu prešli Slovensko a teraz sa chcem o to snažiť už z Bruselu. Teší ma, že Maroš sa svoje skúsenosti a potenciál rozhodol ponúknuť aj voličom v nadchádzajúcich parlamentných voľbách a verím, že budeme môcť medziparlamentne spolupracovať. Verím, že KDH sa už o mesiac vráti do parlamentu. 

Napriek tomu, že eurovoľby máte úspešne za sebou, rozhodli ste sa aktívne vystupovať aj v kampani pred parlamentnými voľbami. Prečo?

Z dvoch dôvodov. Slovensko je moja rodná krajina a preto mi záleží na tom, aby štát opäť začal plniť svoju funkciu a slúžil občanom. Zároveň som veriacou političkou, ktorá bola celý život spätá s kresťansko-demokratickým prostredím. Preto chcem pomôcť KDH uspieť – jeho návrat do parlamentu považujem za dôležitý nielen pre konzervatívcov, ale pre všetkých spoluobyvateľov. KDH je stabilnou, jasne čitateľnou a hodnotovo pevne ukotvenou stranou, čo pri pohľade na aktuálnu politickú scénu nemožno povedať o nikom inom. 

Niektorí však KDH vyčítajú, že pod vedením Alojza Hlinu opúšťa svoje hodnoty, liberalizuje sa a stáva sa stranou jedného muža. Čo hovoríte ľuďom, ktorí sa počas kampane obracajú na vás s týmito výhradami?

Rozumiem, že spôsob komunikácie Alojza Hlinu môže časť tradičných voličov KDH miasť, ale ak vnímate veci kontextovo a videli by ste do vnútrostraníckej hodnotovej diskusie, akékoľvek pochybnosti by sa okamžite vytratili. Strana je pevná, jasná v hodnotových otázkach, silná v regiónoch, plná nadšenia a elánu. Prichádzajú noví odborníci, ostávajú ostrieľaní bojovníci. Nová generácia mladých vzdelaných ľudí na našej kandidátke je dôkazom, že sme atraktívnou voľbou aj pre nastupujúcu generáciu.

Aj mňa sa osobne veľmi dotýka, ak niekto o KDH vyhlasuje, že sa liberalizuje. Nie je to pravda. V diskusii Postoja sa Hlina jednoznačne zaručil, že KDH nebude hlasovať za registrované partnerstvá, ale naopak podporí zákon o zvýšenej ochrane života od počatia po prirodzenú smrť. KDH bude zároveň presadzovať opatrenia na zlepšenie podmienok pre rodiny, najmä pre mamičky v ťažkých situáciách a pre viacdetné rodiny. 

Naši kandidáti v konzervatívnych a morálnych otázkach neuhnú ani o milimeter. KDH je stranou, ktorá vie, aký odkaz nesie vo svojom názve a kde sú jej korene. Liberalizácia strany je naozaj účelovo šírený mýtus.

Na margo Alojza Hlinu treba zároveň pravdivo povedať aj to, že ak by stranu neprevzal v najťažšom období a snahe o jej návrat na vrchol nevenoval tak veľa, KDH by dnes možno nebolo reálnym politickým hráčom.

Navyše, na kandidátke KDH sú ľudia, ktorí nielen sľubujú, že budú pracovať pre dobro občanov, ale už tak robia. Napríklad Milan Majerský, ktorý je najvyššie postaveným politikom KDH vo výkonnej funkcii, ako predseda Prešovského samosprávneho kraja presadil zrovnoprávnenie financovania cirkevných, súkromných a župných škôl na území kraja či navýšenie platu ošetrovateľkám, aby sa zlepšila starostlivosť o našich seniorov, a tak aj chránila ich dôstojnosť. Toto opatrenie zároveň podporilo aj rodiny a zvyšovaním platov sa aktívne usiluje o to, aby opatrovateľky a ošetrovatelia nemuseli za prácou vycestovať do zahraničia a mohli ostať so svojimi blízkymi doma. Slovensko potrebuje práve takýto štýl politiky a takéto konkrétne riešenia.

Vráťme sa ešte k výhradám, ktoré zaznievajú voči KDH. Častým argumentom kritikov je uzavretie predvolebného paktu o neútočení najprv s PS-Spolu a až po tom aj s niektorými ďalšími opozičnými stranami. Nevyslalo tým KDH signál, že jeho hlavným politickým partnerom sú liberálni progresívci?

O správnosti tohto postupu či o nezamýšľaných dôsledkoch dobre mieneného kroku môžeme diskutovať a určite ho čaká vnútrostranícke zhodnotenie. Ja mám na to svoj pohľad, hoci chápem, že išlo výlučne o taktický ťah a, žiaľ, komunikačnú nejasnosť a nie o zmenu hodnotového myslenia. Ale to, čo následne spustili predstavitelia niektorých strán, ktorí sa usilujú o preberanie konzervatívnych voličov, je čistý hoax. KDH má na svojej kandidátke stopercentné zastúpenie konzervatívcov, kresťanov a pro-life aktivistov. Pre takto orientovaných voličov sme jasnou prvou voľbou. Neistotu a pochybnosti naopak vzbudzujú tie strany, pre ktorých sú hodnotové témy len prvoplánovým PR. O post-mečiarovských stranách a extrémistoch ani nehovoriac.

Práve voči extrémistom Alojz Hlina brojí priamo na námestiach, čo tiež v niektorých tradičných voličoch KDH vyvoláva pochybnosti.

Alojz Hlina sa snaží – spôsobom, ktorý je mu blízky – poukázať na nebezpečenstvo, ktoré tu reálne hrozí. A zároveň sa snaží osloviť nové skupiny voličov. KDH však nie je stranou jedného muža, ako to vidíme v prípade iných strán. Je paradoxné, že na Hlinu najviac útočia práve lídri strán, ktoré na rozdiel od KDH nemajú ani poriadnu členskú základňu. Práve oni, v snahe preberať našich voličov, kričia, že KDH je Hlina, že je stranou jedného muža, že všetci mu len pritakávajú. Nie, nikdy tomu tak nebolo, ani nie je.

Každý z našich kandidátov, členov či podporovateľov sa usiluje vložiť svoje schopnosti a potenciál do zápasu o budúcnosť krajiny. Okrem toho, že nás spája jedna hodnotová báza, máme špičkových odborníkov na rodinnú politiku, pre oblasť zdravotníctva, školstva i regióny, ekonómov, právnikov a ďalších. Nie náhodou je v názve nášho volebného programu slovo reštart. Osobne to vnímam nielen ako príspevok k reštartu Slovenska, ale aj ako snahu o reštart strany k stabilite, odbornosti a dôveryhodnosti. Nadchádzajúce voľby sú len jedným z krokov, nie definitívnym cieľom. Ľudia v KDH sú pripravení slúžiť, hoci zároveň musia byť pripravení na stupňujúce sa nepodložené útoky. O to vzácnejšie je potom víťazstvo, keď zápas nebol ľahký. 

Aký výsledok by ste si priali vo voľbách?

Odpoveďou asi neprekvapím – čo najlepší. Čím viac hlasov KDH dostane, tým silnejšie bude pri presadzovaní konzervatívnych hodnôt vo verejnom živote.

Foto: EĽS/Martin Lahousse

Tento týždeň vo Francúzsku umrel muž asi v mojom veku. Súd rozhodol, že musí. Pred desiatimi rokmi totiž havaroval a zostal ťažko postihnutý. Nebol však v kóme, ani na žiadnych podporných prístrojoch, nemal žiadne bolesti. Potreboval sa len najesť a napiť gastrickou sondou. Tú mu teraz upreli, čo pre neho znamenalo smrť hladom.

Podobné pokusy o vyhladovanie má pritom Vincent za sebou už štyri. V roku 2013 zostal bez stravy a s minimálnou hydratáciou 31 dní, napriek tomu prežil, čím podľa odborníkov poprel, že by sám odmietal život. Ak by pacient žiť nechcel, dokáže sa podľa lekárov totiž tak opustiť, že zomrie. Vincent nie.

Zásadná otázka: Kvôli čomu?

Hoci rodičia mnohokrát žiadali o prepustenie do domácej liečby, kde by sa o neho sami starali, zakaždým boli odmietnutí. Namiesto toho im lekári pred šiestimi rokmi navrhli synovu smrť, s čím jeho manželka a časť rodiny súhlasili, preto o jeho živote opakovane rozhodovali súdy. Ten posledný pred pár dňami definitívne povedal, že má zomrieť. Opäť bol teda odpojený od stravy a podľa posledných agentúrnych informácií pod silnými utišujúcimi a uspávajúcimi liekmi. Práve to však vyvoláva zásadnú otázku – kvôli čomu?

Ak by bol vo vegetatívnom stave, ktorým argumentovala tá časť odborníkov, ktorá bola za ukončenie jeho života, bolesť by necítil. Tak načo lieky zabezpečujúce „aby netrpel“? Nie je náhodou jeho hladovanie jeho krutým zabíjaním? Vincent pritom umiera v krajine, ktorá neuznáva eutanáziu. Má síce zákon zaručujúci právo na dôstojnú smrť a ukončenie úpornej liečby smrteľne chorých. On však smrteľne chorý nebol a udržiavaciu, ani žiadnu inú liečbu nedostával. Len jesť a piť.

Ďalší súd pár týždňov predtým poslal na smrť zdravé nenarodené dieťa, ktorého matka bola v 22. týždni tehotenstva, dokonca proti jej vôli. Len preto, že je mentálne postihnutá, jej nariadil potrat. Hoci stará mama  je pripravená sa o vnúča postarať, sudkyňa verdikt odôvodnila tým, že by to budúcej mamičke mohlo spôsobiť údajnú traumu, keď dieťa nebude v jej starostlivosti. Tak ju radšej navrhla vystaviť objektívne dokázanej – postpotratovej.

Na rozdiel od Vincenta sa však tento nelogický a krutý rozsudok našťastie podarilo zvrátiť. Tento šťastný koniec s radosťou privítali aj obyvatelia Slovenska, keďže sa u nás spustila podpisová akcia na podporu matky a dieťaťa. Behom dvoch – troch dní ju podpísalo vyše desaťtisíc obyvateľov našej krajiny.

(Ne)závislá súdna moc?

Tu sa treba začať pýtať, kam sa dostalo súdnictvo demokratických štátov? Nezávislá moc, ktorú nikto nevolí a nemá pôvod v rozhodnutí ľudí, ani sa im nemusí zodpovedať, sa pomaly, ale isto prepracúva k svojvôli a od rozhodovania o súlade a nesúlade so zákonmi prechádza k ich svojvoľnej tvorbe. Presne takto, mimochodom, vzniklo pred štyridsiatimi šiestimi rokmi americké právo na potrat. Dnes takmer nenájdete odborníka, ktorý by z právneho hľadiska odobril vtedajšie rozhodnutie Najvyššieho súdu v kontroverznej kauze Roe, ktorá viedla k legalizácii potratov. Sudcovia vtedy v 14. dodatku americkej ústavy vydolovali právo na súkromie, ktorým interrupcie povolili.

V súčasnosti sa právnici v podstate zhodujú s tým, čo už vtedy povedal jeden z dvoch nesúhlasiacich sudcov William Rehnquist: „Aby súd vydal toto stanovisko, musel by v rámci 14. dodatku objaviť právo, ktoré bolo samotným autorom dodatku úplne neznáme.“

Nezávislá súdna moc ako jeden z pilierov demokracie sa dnes v demokratických krajinách paradoxne postupne stáva závislá. Od politiky. Koniec-koncov sme toho svedkami aj na Slovensku, kde si vládni politici urobili z Ústavného súdu v podstate rukojemníka. A určite nie z rozmaru, ani trápne predstieranej neschopnosti sa dohodnúť.

Veď pri súčasnom stave, keď súd má už dlhodobo namiesto trinástich obsadených miest len sedem sudcov, je každý z nich vlastne ústavným samosudcom, keďže na to, aby súd rozhodol, je treba získať sedem hlasov (väčšinu z trinástich). To, že jeden jediný sudca nesúhlasí, v konečnom dôsledku totiž znamená, akoby nesúhlasil celý senát. Tento stav sa žiaľ len predlžuje divadielkom v Národnej rade – napriek tomu, že to vážne ohrozuje vymožiteľnosť ústavných práv na Slovensku.

Komu to však vyhovuje? Určite nie ľuďom, občanom, ktorým ústava zaručuje moc v riadení vecí verejných. Veď mnohé takéto súdne rozhodnutia idú proti nim a ich názoru vyjadrenému v demokratických voľbách a mnohokrát sú aj v rozpore s ich ústavnými právami. Naposledy sme u nás tento fenomén sledovali pri európskych voľbách.

Komentár bol písaný pre spravodajský portál Európskenoviny.sk.

Foto: Depositphotos.com/omloel

Už vám niekto povedal, že máte nezvyčajné priezvisko?

A viete, že áno? (Smiech.) Moji predkovia pochádzali z nemeckých Sudet, mali mlyny pri Trenčíne.

Na Slovensku momentálne prebieha proces blahorečenia dominikánskeho kňaza Mikuláša Lexmanna. Ste len menovci alebo rodina?

Páter Mikuláš bol bratrancom môjho starého otca. Počas Barbarskej noci ho zatkli s jeho bratom Gregorom, ktorým bol tiež dominikánom, v kláštore v Košiciach a pátra Mikuláša deportovali do internačného tábora v Králikoch na Morave.

Páter Mikuláš tam do dvoch rokov zomrel. Stal sa tak jedným z prvých mučeníkov komunistického režimu. Komunizmus poznačil aj ďalších členov našej rodiny. Obdobie totality je ale pre mňa zároveň dôkazom, že zlo sa môže premeniť na dobro, ak ľudia ostanú verní správnym hodnotám.

Ako to myslíte?

Komunizmus spojil životné cesty mojich rodičov, ktorí svoje životné dielo vybudovali na presne opačných hodnotách, ako hlásal vtedajší režim. Keby môjho dedka, ktorý bol právnikom, nevyhodili v 50. rokoch zo zamestnania a on by sa nepresťahoval do Handlovej, kde dostal robotnícke zamestnanie, a následne do Nitry, tak jeho syn Eugen, môj otec, by sa na tajných katolíckych stretnutiach nestretol s Martou, mojou mamou.

Ani jej rodina pritom nepochádzala z Nitry, ale presťahovala sa tam potom, čo jej starého otca, vysokoškolského profesora, komunisti vyhodili z univerzity.

Máte aj súrodencov?

Tri sestry, s ktorými som vyrastala v jednom z petržalských bytov, kam rodičia presťahovali. Pamätám si, že vždy, keď som chcela domov priviesť nejaké kamarátky, tak mi mama hovorila: „Načo sú ti kamarátky, máš tri sestry.“ (Smiech.) Človek musí časom sám prísť na to, že sestry sú naozaj najlepšie kamarátky a harmonická rodina je nezaplatiteľným darom, z ktorého ťažíme celý život. 

Kam ste chodili do školy?

Základnú školu som absolvovala v Petržalke, potom som išla na Gymnázium Jura Hronca, kde som chodila do triedy so zameraním na matematiku, fyziku a programovanie.

Bavilo vás to?

Otec vyštudoval fyziku, bol meteorológom, takže po ňom som zdedila vzťah k prírodným vedám. Ale mám blízko aj k hudbe, na základnej umeleckej škole som vyštudovala gitaru a spev. No nakoniec aj tak došlo na mamine slová, ktorá ma v detstve prezývala „filozofka“ – na Univerzite Komenského som vyštudovala filozofiu. 

Koncom osemdesiatych rokov, čo bolo obdobie vášho dospievania, boli už v Bratislave vybudované pevné štruktúry podzemnej cirkvi. Pohybovala sa vaša rodina aj v tomto prostredí?

Áno, mala som napríklad aj častý osobný kontakt s Vladom Juklom a Silvom Krčmérym, kedže som chodila do spevokolu, za ktorým stáli. S týmto obdobím je spätý aj zážitok, ktorý natrvalo poznačil môj život.

O čo išlo?

Mama nás raz viezla na nácvik spevokolu. Sedela som na mieste spolujazdca, sestry boli menšie, takže sedávali vzadu. Čosi som si však doma zabudla, tak sme sa museli vrátiť, vybehla som do bytu a keď som sa vrátila, tak už ani neviem prečo, som si nesadla dopredu k mame, ale dozadu. To mi zachránilo život.

Čo sa stalo?

Cestou do nás nabúral opitý policajt. Vrazil presne do miesta spolujazdca. Keby som tam sedela, tak som mŕtva. Ten náraz bol taký silný, že mama má dodnes zdravotné následky. To však nebolo všetko. 

Do nemocnice, kde mamu hospitalizovali, prišli ľudia zo Štátnej bezpečnosti a žiadali lekára, aby vymenil vzorky krvi – mama aj ten opitý policajt mali rovnakú vzácnu krvnú skupinu. On by tak z celého incidentu vyšiel s čistým štítom a naša mama by skončila vo väzení. Dodnes som vďačná tomu lekárovi, že sa zachoval čestne a odvážne a tlaku odolal.

Kde vás zachytil pád totality?

V tom čase som bola gymnazistka. Pamätám si, že som sa pripravovala na recitačnú súťaž Puškinov pamätník a mala som ísť za jednou pani, ktorá pracovala na sovietskom veľvyslanectve, aby mi pomohla so správnou výslovnosťou. Učiteľka si to však na poslednú chvíľu rozmyslela a povedala mi: „Nikam nepôjdeš, lebo určite by si skončila pred justičákom.“ Vedela, že som tam chodievala na zhromaždenia ľudí, ktorí protestovali proti väzneniu známej bratislavskej päťky.

V roku 1989 sa pred dospievajúcou ženou zrazu otvorili dvere slobody, museli ste byť v eufórii…

Táto skúsenosť bola naozaj veľmi silná. Dovolím si povedať, že ovplyvnila celé moje životné smerovanie. Aj keď odvtedy uplynulo už tridsať rokov, nemali by sme zabudnúť na to, čo nás stálo znovuzískanie slobody. Ako krajina, ktorá má za sebou dlhú skúsenosť s totalitou, by sme mali cítiť zodpovednosť za krajiny, ktoré ešte aj dnes žijú v neslobode. Boj proti totalite je však ruka v ruke spojený s bojom proti chudobe a iným ohrozeniam človeka, lebo sloboda ide ruka v ruke s ľudskou dôstojnosťou. 

Som hrdá a vďačná za to, že mám možnosť profesijne sa venovať práve tejto oblasti. V posledných rokoch z pozície riaditeľky európskej kancelárie Medzinárodného republikánskeho inštitútu v Bruseli.

Veľká časť vášho života je spätá s pôsobením v zahraničí. Aké boli vaše prvé kontakty s cudzinou?

Pokiaľ si dobre pamätám, tak prvou krajinou, ktorú som s rodinou navštívila po roku 1989, bolo Nemecko, presnejšie Bavorsko, kde žili naši príbuzní, ktorých predkov po druhej svetovej vojne násilne vyhostili z Československa.

Ďalšie krajiny som spoznávala, keď sme zakladali Kresťanskodemokratickú mládež Slovenska. Pamätám si, že keď sme sa vracali z návštevy partnerskej organizácie vo Švajčiarsku, tak nám nabalili viacero použitých sád lyží – aby sme si ich nechali, ak sa nám zídu, alebo ich predali a peniaze použili na naše aktivity. Keďže po otcovi som zdedila nielen vzťah k fyzike, ale aj k lyžovaniu, cítila som sa ako v siedmom nebi. (Úsmev.)

Čo ste robili po skončení vysokej školy?

Vstúpila som do diplomatických služieb. Najprv som pracovala v Rade Európy v Štrasburgu a po vstupe Slovenska do Európskej únie som reprezentovala našu krajinu ako stály zástupca Národnej rady SR pri EÚ. Po skončení mandátu som zostala pracovať v Bruseli, pôsobila som ako poradca na pôde Európskeho parlamentu.

Počas uplynulých pätnástich rokov som teda mohla dôverne spoznať chod inštitúcií Európskej únie a získať kontakty, ktoré sú na nezaplatenie. V súčasnej pozícii sa mi na Slovensko podarilo pritiahnuť osobnosti, ako sú mysliteľ, spisovateľ a osobný priateľ pápeža Jána Pavla II. George Weigel, bývalá hovorkyňa americkej biskupskej konferencie pre otázky rodiny a života Helen Alvaré či známeho novinára a lídra kampane proti legalizácii potratov v Írsku Davida Quinna.

Takže keď sa dnes uchádzam o dôveru obyvateľov Slovenska, ktorých by som rada zastupovala ako poslankyňa Európskeho parlamentu, nadväzujem na svoju doterajšiu medzinárodnú službu pre našu krajinu.

Čo vás k tomu motivuje?

EÚ je historicky najlepší projekt, ktorý nášmu kontinentu priniesol predtým nevídaný dlhodobý mier a prosperitu. Výzvou súčasnosti je neupustiť od kresťanských koreňov. Ak poprieme svoju identitu, stratíme tvár a zablúdime.

Hlas členských krajín musí mať v Únii omnoho väčšiu silu. Osobne sa chcem usilovať o napĺňanie princípu subsidiarity, na ktorom bol celý projekt pôvodne založený. Európska únia totiž môže byť silná len vtedy, keď budú silné jej členské štáty. Oni musia za seba rozhodovať o všetkých kultúrno-etických otázkach. Ináč majú ľudia oprávnený pocit, že zhora je pretláčané niečo, s čím sa oni nestotožňujú a čo je v rozpore s ich presvedčením. Tento princíp KDH, za ktoré kandidujem, vždy reprezentovalo a tak je to správne.

Môj život stojí na hodnotách a túžim, aby na nich stála aj Európska únia. Vráťme Európe hodnoty, aby sme sa mohli ako jednotné spoločenstvo suverénnych národov posunúť vpred.

Foto: Roman Skyba

Útoky a zabíjanie ľudí pre vieru dramaticky stúpajú

Zabíjanie a brutálne prenasledovanie ľudí len pre vierovyznanie v celom svete dramaticky pribúda. EÚ musí urýchlene reagovať a stať sa lídrom slobody náboženského vyznania alebo viery na celom svete.

Používame cookies, aby vám poskytla najlepší online zážitok. Dohodnutím súhlasíte s použitím cookies v súlade s cookies.

Privacy Settings saved!
Nastavenie súkromia


Tieto súbory cookies alebo podobné technológie sú nevyhnutné pre fungovanie našich služieb a nemožno ich deaktivovať. To sa týka napríklad súborov cookies, ktoré zabezpečia, že konfigurácia používateľa súvisiaca s funkciami webových stránok sú udržiavané počas relácií.

Odmietnúť cookies
Prijať všetky cookies

ZOSTAŇME V KONTAKTE

Nechajte mi Váš e-mail a majte prehľad o tom, čo pre Vás robím  v Európskom parlamente! 

Skip to content