Mama ma odmalička volala „filozof Miriam“. Asi tušila, že raz naozaj vyštudujem filozofiu. No ešte predtým som absolvovala matematicko-fyzikálne gymnázium a popri ňom hudbu a spev na základnej umeleckej škole. Čerpám z toho do dnešného dňa o to viac, že k fyzike ma viedol už odmala môj otec. Presne táto reálne prežitá fyzika či programovanie ako také, ale aj hudba mi v živote veľmi pomáhajú. Veci pre mňa jednoducho musia do seba zapadať.

Takto podľa mňa nielen do môjho životného príbehu zapadá dielo pátra Mikuláša Jozefa Lexmanna, ktorý bol ako predstavený dominikánskeho rádu jedným z prvých mučeníkov komunistického režimu a dnes sa už začína proces jeho blahorečenia. To, že páter Mikuláš bol môj prastrýko, považujem za požehnanie takisto ako fakt, že bol najstarším zo siedmich detí, z ktorých až štyri si zvolili duchovné povolanie. Spolu s bratom Gregorom ich počas barbarskej noci v Košiciach zatkli a previezli ho do tábora v Králíkoch na Morave, kde v dôsledku neľudského zaobchádzania do dvoch rokov zomrel mučeníckou smrťou.

Celý život nadmieru veľmi prakticky pomáhal druhým a stojí za množstvom veľkých diel. Bol priekopníkom nových foriem šírenia Božieho slova, pedagógom, redaktorom, letcom, fotografom i kinofikátorom. Mal nadšenie pre všetky výdobytky techniky, k čomu mám blízko i ja. Aktívne sa dnes venujem výzvam a nástrahám digitalizácie a pomáham druhým orientovať sa na poli dezinformácií. Podstatný odkaz od pátra Mikuláša je však pre mňa iný: musíme si pomáhať bez ohľadu na naše sympatie k druhým, ich názory či sociálne postavenie. Takto som sa rozhodla konať ostatné roky aj na poli diplomacie.