Už vám niekto povedal, že máte nezvyčajné priezvisko?

A viete, že áno? (Smiech.) Moji predkovia pochádzali z nemeckých Sudet, mali mlyny pri Trenčíne.

Na Slovensku momentálne prebieha proces blahorečenia dominikánskeho kňaza Mikuláša Lexmanna. Ste len menovci alebo rodina?

Páter Mikuláš bol bratrancom môjho starého otca. Počas Barbarskej noci ho zatkli s jeho bratom Gregorom, ktorým bol tiež dominikánom, v kláštore v Košiciach a pátra Mikuláša deportovali do internačného tábora v Králikoch na Morave.

Páter Mikuláš tam do dvoch rokov zomrel. Stal sa tak jedným z prvých mučeníkov komunistického režimu. Komunizmus poznačil aj ďalších členov našej rodiny. Obdobie totality je ale pre mňa zároveň dôkazom, že zlo sa môže premeniť na dobro, ak ľudia ostanú verní správnym hodnotám.

Ako to myslíte?

Komunizmus spojil životné cesty mojich rodičov, ktorí svoje životné dielo vybudovali na presne opačných hodnotách, ako hlásal vtedajší režim. Keby môjho dedka, ktorý bol právnikom, nevyhodili v 50. rokoch zo zamestnania a on by sa nepresťahoval do Handlovej, kde dostal robotnícke zamestnanie, a následne do Nitry, tak jeho syn Eugen, môj otec, by sa na tajných katolíckych stretnutiach nestretol s Martou, mojou mamou.

Ani jej rodina pritom nepochádzala z Nitry, ale presťahovala sa tam potom, čo jej starého otca, vysokoškolského profesora, komunisti vyhodili z univerzity.

Máte aj súrodencov?

Tri sestry, s ktorými som vyrastala v jednom z petržalských bytov, kam rodičia presťahovali. Pamätám si, že vždy, keď som chcela domov priviesť nejaké kamarátky, tak mi mama hovorila: „Načo sú ti kamarátky, máš tri sestry.“ (Smiech.) Človek musí časom sám prísť na to, že sestry sú naozaj najlepšie kamarátky a harmonická rodina je nezaplatiteľným darom, z ktorého ťažíme celý život. 

Kam ste chodili do školy?

Základnú školu som absolvovala v Petržalke, potom som išla na Gymnázium Jura Hronca, kde som chodila do triedy so zameraním na matematiku, fyziku a programovanie.

Bavilo vás to?

Otec vyštudoval fyziku, bol meteorológom, takže po ňom som zdedila vzťah k prírodným vedám. Ale mám blízko aj k hudbe, na základnej umeleckej škole som vyštudovala gitaru a spev. No nakoniec aj tak došlo na mamine slová, ktorá ma v detstve prezývala „filozofka“ – na Univerzite Komenského som vyštudovala filozofiu. 

Koncom osemdesiatych rokov, čo bolo obdobie vášho dospievania, boli už v Bratislave vybudované pevné štruktúry podzemnej cirkvi. Pohybovala sa vaša rodina aj v tomto prostredí?

Áno, mala som napríklad aj častý osobný kontakt s Vladom Juklom a Silvom Krčmérym, kedže som chodila do spevokolu, za ktorým stáli. S týmto obdobím je spätý aj zážitok, ktorý natrvalo poznačil môj život.

O čo išlo?

Mama nás raz viezla na nácvik spevokolu. Sedela som na mieste spolujazdca, sestry boli menšie, takže sedávali vzadu. Čosi som si však doma zabudla, tak sme sa museli vrátiť, vybehla som do bytu a keď som sa vrátila, tak už ani neviem prečo, som si nesadla dopredu k mame, ale dozadu. To mi zachránilo život.

Čo sa stalo?

Cestou do nás nabúral opitý policajt. Vrazil presne do miesta spolujazdca. Keby som tam sedela, tak som mŕtva. Ten náraz bol taký silný, že mama má dodnes zdravotné následky. To však nebolo všetko. 

Do nemocnice, kde mamu hospitalizovali, prišli ľudia zo Štátnej bezpečnosti a žiadali lekára, aby vymenil vzorky krvi – mama aj ten opitý policajt mali rovnakú vzácnu krvnú skupinu. On by tak z celého incidentu vyšiel s čistým štítom a naša mama by skončila vo väzení. Dodnes som vďačná tomu lekárovi, že sa zachoval čestne a odvážne a tlaku odolal.

Kde vás zachytil pád totality?

V tom čase som bola gymnazistka. Pamätám si, že som sa pripravovala na recitačnú súťaž Puškinov pamätník a mala som ísť za jednou pani, ktorá pracovala na sovietskom veľvyslanectve, aby mi pomohla so správnou výslovnosťou. Učiteľka si to však na poslednú chvíľu rozmyslela a povedala mi: „Nikam nepôjdeš, lebo určite by si skončila pred justičákom.“ Vedela, že som tam chodievala na zhromaždenia ľudí, ktorí protestovali proti väzneniu známej bratislavskej päťky.

V roku 1989 sa pred dospievajúcou ženou zrazu otvorili dvere slobody, museli ste byť v eufórii…

Táto skúsenosť bola naozaj veľmi silná. Dovolím si povedať, že ovplyvnila celé moje životné smerovanie. Aj keď odvtedy uplynulo už tridsať rokov, nemali by sme zabudnúť na to, čo nás stálo znovuzískanie slobody. Ako krajina, ktorá má za sebou dlhú skúsenosť s totalitou, by sme mali cítiť zodpovednosť za krajiny, ktoré ešte aj dnes žijú v neslobode. Boj proti totalite je však ruka v ruke spojený s bojom proti chudobe a iným ohrozeniam človeka, lebo sloboda ide ruka v ruke s ľudskou dôstojnosťou. 

Som hrdá a vďačná za to, že mám možnosť profesijne sa venovať práve tejto oblasti. V posledných rokoch z pozície riaditeľky európskej kancelárie Medzinárodného republikánskeho inštitútu v Bruseli.

Veľká časť vášho života je spätá s pôsobením v zahraničí. Aké boli vaše prvé kontakty s cudzinou?

Pokiaľ si dobre pamätám, tak prvou krajinou, ktorú som s rodinou navštívila po roku 1989, bolo Nemecko, presnejšie Bavorsko, kde žili naši príbuzní, ktorých predkov po druhej svetovej vojne násilne vyhostili z Československa.

Ďalšie krajiny som spoznávala, keď sme zakladali Kresťanskodemokratickú mládež Slovenska. Pamätám si, že keď sme sa vracali z návštevy partnerskej organizácie vo Švajčiarsku, tak nám nabalili viacero použitých sád lyží – aby sme si ich nechali, ak sa nám zídu, alebo ich predali a peniaze použili na naše aktivity. Keďže po otcovi som zdedila nielen vzťah k fyzike, ale aj k lyžovaniu, cítila som sa ako v siedmom nebi. (Úsmev.)

Čo ste robili po skončení vysokej školy?

Vstúpila som do diplomatických služieb. Najprv som pracovala v Rade Európy v Štrasburgu a po vstupe Slovenska do Európskej únie som reprezentovala našu krajinu ako stály zástupca Národnej rady SR pri EÚ. Po skončení mandátu som zostala pracovať v Bruseli, pôsobila som ako poradca na pôde Európskeho parlamentu.

Počas uplynulých pätnástich rokov som teda mohla dôverne spoznať chod inštitúcií Európskej únie a získať kontakty, ktoré sú na nezaplatenie. V súčasnej pozícii sa mi na Slovensko podarilo pritiahnuť osobnosti, ako sú mysliteľ, spisovateľ a osobný priateľ pápeža Jána Pavla II. George Weigel, bývalá hovorkyňa americkej biskupskej konferencie pre otázky rodiny a života Helen Alvaré či známeho novinára a lídra kampane proti legalizácii potratov v Írsku Davida Quinna.

Takže keď sa dnes uchádzam o dôveru obyvateľov Slovenska, ktorých by som rada zastupovala ako poslankyňa Európskeho parlamentu, nadväzujem na svoju doterajšiu medzinárodnú službu pre našu krajinu.

Čo vás k tomu motivuje?

EÚ je historicky najlepší projekt, ktorý nášmu kontinentu priniesol predtým nevídaný dlhodobý mier a prosperitu. Výzvou súčasnosti je neupustiť od kresťanských koreňov. Ak poprieme svoju identitu, stratíme tvár a zablúdime.

Hlas členských krajín musí mať v Únii omnoho väčšiu silu. Osobne sa chcem usilovať o napĺňanie princípu subsidiarity, na ktorom bol celý projekt pôvodne založený. Európska únia totiž môže byť silná len vtedy, keď budú silné jej členské štáty. Oni musia za seba rozhodovať o všetkých kultúrno-etických otázkach. Ináč majú ľudia oprávnený pocit, že zhora je pretláčané niečo, s čím sa oni nestotožňujú a čo je v rozpore s ich presvedčením. Tento princíp KDH, za ktoré kandidujem, vždy reprezentovalo a tak je to správne.

Môj život stojí na hodnotách a túžim, aby na nich stála aj Európska únia. Vráťme Európe hodnoty, aby sme sa mohli ako jednotné spoločenstvo suverénnych národov posunúť vpred.

Foto: Roman Skyba