Vaša poslankyňa Európskeho parlamentu Výbory pre zahraničie, bezpečnosť a obranu Výbor pre zamestnanosť a sociálne veci Delegácia Euronest

Rýchle správy

kresťania

Keď sa v týchto dňoch snažíme ukryť pred epidémiou, nezabudnime na tých, ktorí sa nedokážu skryť pred upieraním základných ľudských práv.

Dnes si ešte viac uvedomujeme potrebu chrániť ľudský život a jeho dôstojnosť v každej jeho fáze, uviedla europoslankyňa a členka predsedníctva Fóra života Miriam Lexmann k týždňu pro-life aktivít, ktorý prebieha pripomíname Deň počatého dieťaťa.
 
„Skúška, ktorú počas epidémie koronavírusu zažívame, nám umožňuje ešte lepšie pochopiť tých, ktorí sú bezbranní a dúfajú v pomoc iných,“ apeluje Lexmann v súvislosti s kampaňou nosenia tzv. bielej stužky. Tá sa v dôsledku preventívnych opatrení tohto roku presunula z verejných priestranstiev do domovov a uzavretých pracovných kolektívov. „Nosiť dnes rúško je nevyhnutnosť a nie je to hanba. Ale hanbou nie je ani spolu s ním si pripnúť bielu stužku a prihlásiť sa nielen k prosbe za odvrátenie choroby, ale aj k rešpektovaniu práva na život a ľudskej dôstojnosti,“ zdôrazňuje europoslankyňa. Urobiť tak podľa nej možno aj v online prostredí.
 
Postavme sa proti obchodovaniu s ľudským životom

Ako ďalej uviedla, problematiku obhajoby ľudských práv nemožno zužovať iba na právo narodiť sa. Nevyhnutná je podľa nej obrana dôstojného života ľudí v každom veku až po prirodzenú smrť a obrana rodiny ako základu zdravej spoločnosti. „Veľmi jasne sa však musíme postaviť aj proti obchodovaniu s ľudským životom a proti fenoménu novodobého otroctva či už v podobe násilia na ženách, deťoch a mladistvých, narastajúceho násilia na senioroch a ich ekonomického zdierania, alebo vyčleňovania chorých, slabých a znevýhodnených,“ upozornila Lexmann.
 
Novozvolená členka predsedníctva najväčšej pro-life organizácie na Slovensku Fórum života avizuje, že združenie už pripravuje ďalšie kroky, ako v uvedených oblastiach spolupracovať s novou vládou a parlamentom. Na pôdu Európskeho parlamentu (EP) zároveň Miriam Lexmann tému ochrany ľudského života a ľudskej dôstojnosti prinesie po vyriešení zdravotnej krízy s Covid-19 ako spoluorganizátorka tzv. Týždňa za život. Ten sa v Bruseli koná každoročne v poslednom marcovom týždni. V dôsledku zrušenia podujatí v EP ako preventívnych opatrení bol však nateraz preložený na neskorší termín.
 
Miriam Lexmann je europoslankyňou od februára tohto roka, keď získala tzv. brexitové miesto. Pôsobí vo výboroch EP pre zahraničné veci (AFET), zamestnanosť a sociálne veci (EMPL) a bezpečnosť a obranu (SEDE). V minulosti bola činná v Rade Európy, ako poradkyňa v Európskom parlamente či ako riaditeľka Európskej kancelárie Medzinárodného republikánskeho inštitútu (IRI) v Bruseli. Od februára je aj členkou predsedníctva Fóra života. 

Autor foto: Martin Lahousse/EPP

Veriaci, zahrňte Chorvátsko do svojich modlitieb, vyzvala europoslankyňa M. Lexmann. Napriek hrozbe koronavírusu musia opúšťať v týchto dňoch svoje domovy, aby si zachránili holý život pred zemetrasením! Kolabuje aj známa katedrála v Záhrebe, ktorej odpadla časť jednej z veží.

Vidiac množstvo informácií rôzneho charakteru, ktoré veľmi často spejú k šíreniu strachu a paniky, si uvedomujem, akými kľúčovými sa dnes stávajú zodpovednosť za druhých a spolupatričnosť, uviedla na Facebooku europoslankyňa Lexmann v súvislosti s pandémiou COVID-19. Skúšku povzbudzuje prekonať v spolupráci. 

Množstvo hodnotovo a odborne ukotvených ľudí, ktoré KDH aj v týchto voľbách ponúklo do verejnej služby, bude druhým pomáhať aj naďalej. Miriam Lexmann tak reaguje na výsledok včerajších parlamentných volieb na Slovensku. Budú pracovať tak, ako doposiaľ: v skrytosti, neúnavne, popri svojich zamestnaniach a denných povinnostiach. Úprimná služba totiž pokračuje bez ohľadu na okolnosti. Z nej vzniká vždy niečo omnoho silnejšie.

Do ďalších rokov služby KDH ľuďom zaželala europoslankyňa Miriam Lexnamm hnutiu najmä múdrosť, otvorené ruky a odvahu pre pravdu. KDH práve dnes oslavuje 30. výročia založenia. Kresťanskodemokratické hnutie je najstaršia politická strana na Slovensku a ako jediná konzistentne ponúka 2000 rokov overené hodnoty. Čas beží, ale hodnoty zostávajú.

Kresťanskodemokratické hnutie je najstaršia politická strana na Slovensku a ako jediná konzistentne ponúka 2000 rokov overené hodnoty. Čas beží, ale hodnoty zostávajú, prízvukuje pri príležitosti 30. výročia založenia KDH europoslankyňa za kresťanských demokratov M. Lexmann.

Anton Tunega, Albert Púčik, Eduard Tesár. Obete politického procesu z 50. rokov a skutoční bojovníci za vieru a demokraciu. Podľa Miriam Lexmann by nám ich príklad mal dnes svietiť pred očami. Aj preto musíme vzdelávať mladých ľudí o hrozbách pre demokraciu. Cez Nadáciu Antona Tunegu sa tak už dlhodobo deje, hovorí v deň 69. výročia ich popravy členka správnej rady nadácie za KDH a europoslankyňa Miriam Lexmann.

Čím viac hlasov KDH dostane, tým silnejšie bude presadzovať konzervatívne hodnoty vo verejnom živote, hovorí europoslankyňa Miriam Lexmann.

Za europoslankyňu vás voliči zvolili ešte v máji minulého roku, no mandát ste prevzali až po tom, čo Veľká Británia 1. februára opustila Európsku úniu. Ako ste prežívali túto dejinnú udalosť?

Mala som veľmi zvláštny pocit. Dúfala som, že spravodlivosti bude učinené zadosť prostredníctvom Ústavného súdu, pretože odchod Spojeného kráľovstva z EÚ som si určite neželala. Únia bude po odchode Britov geopoliticky slabšia, čo sa odrazí na jej vnútornej dynamike. Na druhej strane, každú krízu možno transformovať do pozitívnej zmeny, čo veľmi prajem obom stranám a budem sa snažiť byť v tom nápomocná aj ja svojou prácou europoslankyne. 

Časť britských politikov a voličov vyčítala Únii prílišné zasahovanie do kompetencií národných štátov. Vy sama ste pred eurovoľbami zdôrazňovali, že je potrebné, aby Brusel rešpektoval princíp subsidiarity. Prečo to považujete za dôležité?

Hlas členských krajín musí mať v Únii omnoho väčšiu silu. Práve na tom bol celý projekt pôvodne založený. Únia môže byť silná len vtedy, keď budú silné jej členské štáty a bude sa striktne dodržiavať princíp subsidiarity, na základe ktorého sú prerozdelené kompetencie medzi Úniou a jej členmi. Rozhodovanie o všetkých kultúrno-etických či daňových otázkach musí ostať v kompetencii členských štátov. Ináč majú ľudia oprávnený pocit, že zhora je pretláčané niečo, s čím sa oni nestotožňujú a čo je v rozpore s ich presvedčením. Samozrejme je množstvo dôvodov, prečo ku Brexitu nakoniec došlo, ale kumulácia kompetencií a tlak v kultúrno-etických otázkach – aj keď nelegislatívny – občania vnímajú mimoriadne citlivo a teraz vidíme, kam to až môže zájsť.

Hodnoty, na ktorých bola postavená Európska únia, sa musia vrátiť do jej politík. Len potom sa ako jednotné spoločenstvo suverénnych národov môžeme posunúť dopredu. Upozorňovali sme na to aj s Marošom Čaučíkom v eurokampani, keď sme spolu prešli Slovensko a teraz sa chcem o to snažiť už z Bruselu. Teší ma, že Maroš sa svoje skúsenosti a potenciál rozhodol ponúknuť aj voličom v nadchádzajúcich parlamentných voľbách a verím, že budeme môcť medziparlamentne spolupracovať. Verím, že KDH sa už o mesiac vráti do parlamentu. 

Napriek tomu, že eurovoľby máte úspešne za sebou, rozhodli ste sa aktívne vystupovať aj v kampani pred parlamentnými voľbami. Prečo?

Z dvoch dôvodov. Slovensko je moja rodná krajina a preto mi záleží na tom, aby štát opäť začal plniť svoju funkciu a slúžil občanom. Zároveň som veriacou političkou, ktorá bola celý život spätá s kresťansko-demokratickým prostredím. Preto chcem pomôcť KDH uspieť – jeho návrat do parlamentu považujem za dôležitý nielen pre konzervatívcov, ale pre všetkých spoluobyvateľov. KDH je stabilnou, jasne čitateľnou a hodnotovo pevne ukotvenou stranou, čo pri pohľade na aktuálnu politickú scénu nemožno povedať o nikom inom. 

Niektorí však KDH vyčítajú, že pod vedením Alojza Hlinu opúšťa svoje hodnoty, liberalizuje sa a stáva sa stranou jedného muža. Čo hovoríte ľuďom, ktorí sa počas kampane obracajú na vás s týmito výhradami?

Rozumiem, že spôsob komunikácie Alojza Hlinu môže časť tradičných voličov KDH miasť, ale ak vnímate veci kontextovo a videli by ste do vnútrostraníckej hodnotovej diskusie, akékoľvek pochybnosti by sa okamžite vytratili. Strana je pevná, jasná v hodnotových otázkach, silná v regiónoch, plná nadšenia a elánu. Prichádzajú noví odborníci, ostávajú ostrieľaní bojovníci. Nová generácia mladých vzdelaných ľudí na našej kandidátke je dôkazom, že sme atraktívnou voľbou aj pre nastupujúcu generáciu.

Aj mňa sa osobne veľmi dotýka, ak niekto o KDH vyhlasuje, že sa liberalizuje. Nie je to pravda. V diskusii Postoja sa Hlina jednoznačne zaručil, že KDH nebude hlasovať za registrované partnerstvá, ale naopak podporí zákon o zvýšenej ochrane života od počatia po prirodzenú smrť. KDH bude zároveň presadzovať opatrenia na zlepšenie podmienok pre rodiny, najmä pre mamičky v ťažkých situáciách a pre viacdetné rodiny. 

Naši kandidáti v konzervatívnych a morálnych otázkach neuhnú ani o milimeter. KDH je stranou, ktorá vie, aký odkaz nesie vo svojom názve a kde sú jej korene. Liberalizácia strany je naozaj účelovo šírený mýtus.

Na margo Alojza Hlinu treba zároveň pravdivo povedať aj to, že ak by stranu neprevzal v najťažšom období a snahe o jej návrat na vrchol nevenoval tak veľa, KDH by dnes možno nebolo reálnym politickým hráčom.

Navyše, na kandidátke KDH sú ľudia, ktorí nielen sľubujú, že budú pracovať pre dobro občanov, ale už tak robia. Napríklad Milan Majerský, ktorý je najvyššie postaveným politikom KDH vo výkonnej funkcii, ako predseda Prešovského samosprávneho kraja presadil zrovnoprávnenie financovania cirkevných, súkromných a župných škôl na území kraja či navýšenie platu ošetrovateľkám, aby sa zlepšila starostlivosť o našich seniorov, a tak aj chránila ich dôstojnosť. Toto opatrenie zároveň podporilo aj rodiny a zvyšovaním platov sa aktívne usiluje o to, aby opatrovateľky a ošetrovatelia nemuseli za prácou vycestovať do zahraničia a mohli ostať so svojimi blízkymi doma. Slovensko potrebuje práve takýto štýl politiky a takéto konkrétne riešenia.

Vráťme sa ešte k výhradám, ktoré zaznievajú voči KDH. Častým argumentom kritikov je uzavretie predvolebného paktu o neútočení najprv s PS-Spolu a až po tom aj s niektorými ďalšími opozičnými stranami. Nevyslalo tým KDH signál, že jeho hlavným politickým partnerom sú liberálni progresívci?

O správnosti tohto postupu či o nezamýšľaných dôsledkoch dobre mieneného kroku môžeme diskutovať a určite ho čaká vnútrostranícke zhodnotenie. Ja mám na to svoj pohľad, hoci chápem, že išlo výlučne o taktický ťah a, žiaľ, komunikačnú nejasnosť a nie o zmenu hodnotového myslenia. Ale to, čo následne spustili predstavitelia niektorých strán, ktorí sa usilujú o preberanie konzervatívnych voličov, je čistý hoax. KDH má na svojej kandidátke stopercentné zastúpenie konzervatívcov, kresťanov a pro-life aktivistov. Pre takto orientovaných voličov sme jasnou prvou voľbou. Neistotu a pochybnosti naopak vzbudzujú tie strany, pre ktorých sú hodnotové témy len prvoplánovým PR. O post-mečiarovských stranách a extrémistoch ani nehovoriac.

Práve voči extrémistom Alojz Hlina brojí priamo na námestiach, čo tiež v niektorých tradičných voličoch KDH vyvoláva pochybnosti.

Alojz Hlina sa snaží – spôsobom, ktorý je mu blízky – poukázať na nebezpečenstvo, ktoré tu reálne hrozí. A zároveň sa snaží osloviť nové skupiny voličov. KDH však nie je stranou jedného muža, ako to vidíme v prípade iných strán. Je paradoxné, že na Hlinu najviac útočia práve lídri strán, ktoré na rozdiel od KDH nemajú ani poriadnu členskú základňu. Práve oni, v snahe preberať našich voličov, kričia, že KDH je Hlina, že je stranou jedného muža, že všetci mu len pritakávajú. Nie, nikdy tomu tak nebolo, ani nie je.

Každý z našich kandidátov, členov či podporovateľov sa usiluje vložiť svoje schopnosti a potenciál do zápasu o budúcnosť krajiny. Okrem toho, že nás spája jedna hodnotová báza, máme špičkových odborníkov na rodinnú politiku, pre oblasť zdravotníctva, školstva i regióny, ekonómov, právnikov a ďalších. Nie náhodou je v názve nášho volebného programu slovo reštart. Osobne to vnímam nielen ako príspevok k reštartu Slovenska, ale aj ako snahu o reštart strany k stabilite, odbornosti a dôveryhodnosti. Nadchádzajúce voľby sú len jedným z krokov, nie definitívnym cieľom. Ľudia v KDH sú pripravení slúžiť, hoci zároveň musia byť pripravení na stupňujúce sa nepodložené útoky. O to vzácnejšie je potom víťazstvo, keď zápas nebol ľahký. 

Aký výsledok by ste si priali vo voľbách?

Odpoveďou asi neprekvapím – čo najlepší. Čím viac hlasov KDH dostane, tým silnejšie bude pri presadzovaní konzervatívnych hodnôt vo verejnom živote.

Foto: EĽS/Martin Lahousse

Stále počúvam o práve voľby pre ženy, o práve na adopcie pre páry rovnakého pohlavia alebo o práve „vlastniť“ deti kýmkoľvek. Už len osamelé hlasy žiadajú práva aj pre samotné deti.

Prednedávnom v médiách rezonovala búrlivá diskusia po tom, čo sa v denníku Sme objavil článok, ktorý vykresľoval pedofíliu manipulatívnym spôsobom a argumentoval bez akýchkoľvek relevantných dát tým, že väčšina pedofilov deťom neubližuje.

Článok používal slová ako láska alebo sexuálna príťažlivosť, ako keby išlo o vzájomne zameniteľné termíny alebo synonymá. Argumentoval, že takíto ľudia by mali pracovať v zamestnaniach s prístupom k deťom, lebo ich majú radi. V diskusii sa ozývali hlasy, ktoré v tomto kontexte volali – a čo deti?

Hovorí sa, že vyspelosť spoločnosti sa dá spoznať podľa toho, ako sa správa k tým najzraniteľnejším. Väčšinou sa v tejto súvislosti spomínajú starší občania, ľudia so zdravotným postihnutím alebo sociálne slabší.

V tomto článku by som sa chcela pozrieť na to, ako sa krajiny Západu, teda krajiny, ktoré sa považujú za vyspelé demokracie, správajú k úplne najzraniteľnejším osobám – k deťom.

FIKTÍVNE PRÁVO MATKY

Má desať týždňov a podľa ústavy je aj v maternici hodné ochrany. Na papieri. V skutočnosti stačí, aby ho nechcela a lekári ho bez toho, aby musela udávať dôvod, do dvanásteho týždňa zabijú, pretože tá veta v ústave v podstate nič neznamená. Chráni sa fiktívne právo matky! 

Kedykoľvek sa táto téma otvorí, médiá naplnia príbehy osamelých žien, študentiek bez stáleho partnera, neplnoletých dievčat, ktoré na to, aby priviedli dieťa na svet, nemajú podmienky, a preto musia mať „právo neporodiť“. 

Štatistiky pritom hovoria, že umelé ukončenie tehotenstva na Slovensku absolvujú najmä vydaté ženy, ktoré už majú jedno alebo dve deti. 

Dieťa a jeho ústavné právo na život sa takmer vôbec nespomína. Hoci, ak by dieťa prišlo na svet a bolo nechcené, v zozname čakateľov na adopciu je množstvo rodičov, ktoré ho s láskou prijmú. Takto je odsúdené na smrť. 

Napriek tomu, že mu od tretieho týždňa bije srdce, od šiesteho sa u neho dajú zachytiť prvé mozgové impulzy a jedenásťtýždňový plod je už citlivý na bolesť a vníma hluk, sa takéto dieťa považuje za zhluk buniek, akési „nie-celkom-dieťa“. 

Pritom mu už nič nepribudne, nestane sa nič prevratné, čo by z plodu zrazu spravilo človeka. Všetky životne dôležité funkcie už fungujú, dieťa má očné viečka, nechtíky, odtlačok prstov. Jeho telíčko už len ďalej rastie a vyvíja sa do okamihu pôrodu – tak, ako bude rásť a vyvíjať sa aj po ňom. Každý potrat, vrátane miniinterrupcie, je teda dokázateľne zastavením bijúceho srdca.

Pred niekoľkými rokmi som v BBC zachytila diskusiu o výsledkoch najnovšieho výskumu, ktorý dokázal, že po tom, ako sa dieťaťu v desiatom týždni dokončí organogenéza, do určitého veku života pociťuje bolesť intenzívnejšie ako dospelý človek. 

Vedci a lekári v relácii diskutovali o tom, ako by bolo možné prispôsobiť zdravotnú starostlivosť o týchto najmenších tak, aby napríklad pri očkovaní boli čo najmenej vystavení bolesti. Počas dvojhodinovej diskusie nikto nespomenul fakt, že deti, ktoré majú extrémnu precitlivenosť na bolesť, sú počas interrupcie doslova zaživa rozštvrtené. 

Fakt, že sa to vie, ale komplexne sa to nerieši, dokazuje aj skutočnosť, že niektoré európske štáty praktizujú podanie anestetík dieťaťu minimálne pri potratoch vo vyššom štádiu tehotenstva. 

V Spojených štátoch momentálne prebieha súdny proces, po ktorého skončení by mohlo byť podanie anestetík dieťaťu povinné pri potratoch od 14. týždňa tehotenstva. Celý tento vývoj poukazuje na to, že dnes už nik nepochybuje, že nejde o zhluk buniek. Problém je len v tom, že naša spoločnosť chráni výhradne záujem toho silnejšieho.

AJ DIEŤA MOŽNO REKLAMOVAŤ?

Pred pár dňami prišlo na svet. Našťastie zdravé a krásne. Teda… Ako šťastie to vnímajú hlavne ľudia, ktorí si ho objednali u náhradnej matky. Naopak, to dieťa po odlúčení od matky, ktorá ho vynosila a porodila a ktorú bezpečne pozná podľa vône plodovej vody, však prežíva doslova hormonálnu búrku.

„Stúpa u neho hladina stresového hormónu kortizolu, čo sa nepriaznivo odráža tak na aktuálnom stave, ako aj na jeho ďalšom vývoji, pretože dochádza k chronickým a niekedy nezvratným zmenám vo funkcii aj v štruktúre mozgu,“ opisuje, čím prechádza takéto „odlúčené dieťa“, český psychiater Radkin Honzák,ktorý zároveň upozorňuje, že tento stres prežíva dieťa bez ohľadu na to, že je rodičmi, ktorí si ho nechali vynosiť, veľmi chcené. 

Navyše takéto surogátne dieťa v celej procedúre vystupuje ako vec, ako tovar, ktorého „výrobu“ si niekto objednal a zaplatil za ňu. Vzťahujú sa naňho teda, aspoň podľa praxe, procedúry obvyklé vo výrobných alebo v obchodných vzťahoch. Napríklad „kontrola kvality“ či „reklamácia“. 

O to viac je nepredstaviteľné, čo asi musí prežívať dieťa, ktoré „výstupnou kontrolou“ u objednávateľov neprešlo, lebo prišlo na svet s postihnutím a nikto ho nechce. Aj to sa totiž mnohokrát stalo. 

U našich západných susedov je známy prípad chlapčeka, o ktorého kvôli vrodenej epilepsii a paraplegii nejavili nakoniec záujem ani objednávatelia, ani dodávateľka, a tak skončil v ústave sociálnej starostlivosti. „Toto sú totiž deti, ktoré sa rodia narcistickým rodičom z narcistických dôvodov. Chcú ich mať ako obrázok, zdravé a pekné. Nie sú to deti, ktoré sa rodia pre ne samotné,“ upozorňuje psychiater. 

Týmto deťom nie je odobrané len právo na zdravý vývoj po narodení. Spoločnosť dospelých, ktorí túžia po deťoch a majú pocit, že mať dieťa je ich právo, kvôli vlastným záujmom odoberú takémuto dieťaťu právo na to, aby poznalo svojich pravých a paradoxne aj všetkých ostatných rodičov (keďže žena, ktorá dieťa porodí, a donorka vajíčka nemusí byť tá istá). Aj to je zakotvené v zmluvných podmienkach. 

O právo poznať svojich rodičov je odobrané aj nespočetné množstvo detí, ktoré sa rodia po zakúpení celého alebo časti genetického materiálu z príslušných na to určených bánk. 

Poznáme mnohé príbehy detí, ktoré sa o toto právo súdia so spoločnosťami, ktoré príslušné banky prevádzkujú. Márne… Ich životy sú poznačené traumou. Veď každé dieťa v určitom veku chce poznať svojich rodičov. Chce vedieť, kto je a odkiaľ prišlo. Takýmto deťom je táto prirodzená a nesmierne podstatná súčasť života odopretá na základe zmluvných podmienok medzi kupujúcim a dodávateľom.

Surogátne materstvo otvára celú škálu ďalších otázok týkajúcich sa ako práv dieťaťa, tak aj práv žien, ktoré tieto deti vynosia. Táto praktika popiera základné ľudské práva stanovené medzinárodným spoločenstvom a je považovaná za formu novodobého otroctva. 

Zaujímavé je, že na tomto sa zhodnú ženy z oboch táborov – z konzervatívnych organizácií, ale aj progresívne feministky. Ženy, ktoré „prenajmú svoju maternicu“, sú k tomuto rozhodnutiu neraz donútené finančnou situáciou, mnohokrát preto, aby uživili seba a svoju rodinu. Nik a nič ich nechráni. Ak im tehotenstvo spôsobí vážne zdravotné problémy, nik im nepomôže. To isté platí o tom, keď po odovzdaní bábätka, ktoré bytostne po deviatich mesiacoch považujú za svoje, začnú trpieť depresiami. Nik nechráni práva detí, ktoré „neprejdú testom kvality“ a stanú sa tak ničie. 

Napriek tomu, že surogátne materstvo je v podstate nelegálne vo väčšine európskych krajín a pokus o jeho celoplošnú legalizáciu cez Parlamentné zhromaždenie Rady Európy bol zastavený, a napriek tomu, že poslanci Európskeho parlamentu náhradné materstvo vo svojej rezolúcii označili za zneužívanie, je množstvo krajín, kde deti prichádzajú na svet takýmto spôsobom. Možno o to viac, odkedy sú dodávateľky pomerne ľahko dostupné na Ukrajine. 

V posúvaní hranice tolerancie voči tejto praktike zohrávajú úlohu aj súdy, ktoré ju postupne legalizujú formou precedensu a takéto deti prideľujú svojim objednávateľom bez toho, aby skúmali legálnosť ich príchodu na svet. Radšej prižmúria oko, veď tento pár sa konečne dočkal toho, po čom tak túžil. 

Je však opodstatnená otázka, čo by súd v takomto prípade mal robiť, veď situácia presahuje jeho kompetencie, keďže ide o nadnárodný problém. Ďalšia otázka je, ako zabrániť týmto praktikám tak, aby nebolo ublížené tým deťom, ktoré už na svet prišli. 

Taliansky súd napríklad v snahe zastaviť tento trend vrátil dieťa do Ruska. Preto je potrebné sa touto otázkou urgentne zaoberať v celoeurópskej diskusii, a to takým spôsobom, aby sa chránilo dieťa, nie túžba dospelých! O podobných prípadoch, keď súdy nechránia, ale ohrozujú, som nedávno písala v tomto článku.

PRÁVO NA DIEŤA NEEXISTUJE

Má pár mesiacov alebo rokov a nemalo šťastie na rodičov, skončilo tak v starostlivosti štátu, ktorý sa podľa zákona zaviazal postarať sa oň najlepšie, ako sa len dá, nájsť mu náhradnú rodinu, ktorá mu dá lásku a opateru, o ktorú prišlo. Z princípu to má byť služba dieťaťu. Nájsť mu tých najlepších rodičov. Lenže vonku počuť hlas dospelých, ktorí túžia po dieťati. Platia dane a majú predsa „právo“ dočkať sa. 

Samozrejme, nik nesme byť diskriminovaný. Ale právo na dieťa neexistuje! Rezignovaním na túto pravdu sa v mnohých krajinách otočila podstata adopcie, štát prestal slúžiť deťom a namiesto toho napĺňa rodičovské túžby dospelých. 

Základná logika veci však hovorí, že každé dieťa má biologickú matku a otca, inak by neprišlo na svet. A štát má jedinú povinnosť voči týmto deťom a tou je v prípade nevyhnutnej potreby nahradiť mu matku a otca. 

Predstavte si, že by ste mali vybrať rodičov pre batoľa a k dispozícii by ste mali dva z hľadiska psychotestov úplne porovnateľné páry – jeden homosexuálny a druhý heterosexuálny. To dieťa bude štatisticky s najväčšou pravdepodobnosťou heterosexuál a potrebuje byť pripravené stať sa partnerom opačnému pohlaviu, potrebuje poznať medzipartnerské rituály, pretože v nich bude celý život žiť. Ako by ste rozhodli z hľadiska potrieb dieťaťa?“ pýta sa psychológ Jeroným Klimeš, ktorý v oblasti náhradnej rodičovskej starostlivosti dlhodobo pôsobil. 

To je rovnaká logika, ako keď máte vietnamské dieťa a dva porovnateľné páry – vietnamský a náš. Tiež dáte prednosť vietnamskému, je tak jednoducho všetko jednoduchšie,“ ponúka logickú odpoveď. 

Takýto pohľad je však už zriedkavý. O to viac sa hovorí o chúďatách deťoch, ktorým bude lepšie s milujúcimi rodičmi, i keď rovnakého pohlavia, ako v detskom domove. Pravda je však taká, že dnes sú u nás deti do šesť rokov zo zákona umiestnené do profesionálnych rodín, a nie sú v detských domovoch. 

Ďalšia pravda je taká, že na takéto menšie deti čakajú heterosexuálne páry roky, keďže záujem je vyšší ako počet „voľných“ detí na adopciu. Áno, väčšie deti sú ešte stále v domovoch, o ne však z hľadiska adopcie v podstate nie je záujem. Hlavne ak sú rómske alebo nie celkom zdravé, alebo málo talentované. Keďže však deti odkázané na adopciu nevedia kričať a biť sa o svoje práva, nik ich volanie nepočuje.

NEVERÍM VLASTNÝM OČIAM

Myslím na dieťa, ktoré má byť podľa celosvetovej charty chránené pred akýmikoľvek skutkami, ktoré by mu mohli ublížiť, porušiť jeho práva a ktorého záujem je aj podľa našej ústavy prvoradý. 

A pozerám na článok v jednom z najčítanejších slovenských denníkov, ktorý volá po rešpekte k pedofilom, ktorí nemajú byť perzekvovaní. Áno, nikto nesmie byť trestaný ani nijako diskriminovaný či prenasledovaný pre to, čo cíti. Ale dosiaľ sme ani nemali prípad, že by niekto bol za samotné diagnostikovanie tejto poruchy súdený, odsúdený, väznený. Ani spomínané noviny nijaký taký prípad neuviedli. Tak načo ten článok? Po čom volá? 

Aby učiteľ, ktorý sa im posťažoval, že musel vydržať šesť rokov, aby mohol vyznať lásku jedenásťročnému dievčatku, už nemusel čakať? Aby deťom mohol pedofil hovoriť, čo len chce, veď je to „z lásky“? 

Zaradenie pedofílie do kategórie inakosti odmietam,“ napísal psychiater a bloger Michal Patarák. Takéto posúvanie verejnej mienky cez slová ako láska k dieťaťu alebo hľadanie realizácie a „pretavenia svojej sexuality“ v práci s deťmi je neprijateľné a opäť slúži len niekoľkým dospelým a ich túžbam. Nijako však dieťaťu, ktorého zdravý vývoj dokonca vážne ohrozuje! Veď citlivej detskej duši sa dá ublížiť už aj pohľadom.

ČÍ ZÁUJEM JE PRVORADÝ?

Dennodenne sú zabíjané nenarodené deti vo chvíli, keď už cítia bolesť, lebo zákon to umožňuje, aby hájil fiktívne právo ženy. Dennodenne sú objednávané u náhradných matiek deti, ktoré sú neskôr od nich odtŕhané a vystavované citovej deprivácii, lebo bezdetní a neplodní majú mať zase právo na toto. 

Dennodenne sa pre deti vyberajú náhradní rodičia, nie podľa toho, ktorí sú pre nich najlepší, ale tak, aby sa naplnilo nejaké fiktívne právo na dieťa pre každého. Dennodenne vo svete dochádza k zneužitiu detí najrôznejšou formou a takéto pomalé posúvanie hraníc a ignorovanie ich dobra v službe potrebám dospelých priviedli naše spoločnosti do situácie, kde sa dieťa bez toho, aby sme si to všimli, stáva tovarom a objektom túžby druhých.

Stále počúvam o práve voľby pre ženy, o práve na adopcie pre páry rovnakého pohlavia alebo o práve „vlastniť“ deti kýmkoľvek. Už len osamelé hlasy žiadajú práva aj pre samotné deti.

Je to právo džungle, kde silnejší vyhráva. Lenže spoločnosť, ktorá nehľadí na svojich najslabších, začne pomaly erodovať. Je to egocentrická spoločnosť a v takej sa postupne začnú oslabovať všetky články, ktoré držia pohromade krehké piliere sociálnej služby spočívajúcej v altruizme a láske k blížnemu.

Ak chceme našu spoločnosť považovať za vyspelú, musíme vrátiť ochranu a dôstojnosť aj jej najslabším a najzraniteľnejším členom – deťom. 

Skrátená verzia článku bola publikovaná na portáli WebNoviny.sk

Foto: Depositphotos.com/lightsource

Už vám niekto povedal, že máte nezvyčajné priezvisko?

A viete, že áno? (Smiech.) Moji predkovia pochádzali z nemeckých Sudet, mali mlyny pri Trenčíne.

Na Slovensku momentálne prebieha proces blahorečenia dominikánskeho kňaza Mikuláša Lexmanna. Ste len menovci alebo rodina?

Páter Mikuláš bol bratrancom môjho starého otca. Počas Barbarskej noci ho zatkli s jeho bratom Gregorom, ktorým bol tiež dominikánom, v kláštore v Košiciach a pátra Mikuláša deportovali do internačného tábora v Králikoch na Morave.

Páter Mikuláš tam do dvoch rokov zomrel. Stal sa tak jedným z prvých mučeníkov komunistického režimu. Komunizmus poznačil aj ďalších členov našej rodiny. Obdobie totality je ale pre mňa zároveň dôkazom, že zlo sa môže premeniť na dobro, ak ľudia ostanú verní správnym hodnotám.

Ako to myslíte?

Komunizmus spojil životné cesty mojich rodičov, ktorí svoje životné dielo vybudovali na presne opačných hodnotách, ako hlásal vtedajší režim. Keby môjho dedka, ktorý bol právnikom, nevyhodili v 50. rokoch zo zamestnania a on by sa nepresťahoval do Handlovej, kde dostal robotnícke zamestnanie, a následne do Nitry, tak jeho syn Eugen, môj otec, by sa na tajných katolíckych stretnutiach nestretol s Martou, mojou mamou.

Ani jej rodina pritom nepochádzala z Nitry, ale presťahovala sa tam potom, čo jej starého otca, vysokoškolského profesora, komunisti vyhodili z univerzity.

Máte aj súrodencov?

Tri sestry, s ktorými som vyrastala v jednom z petržalských bytov, kam rodičia presťahovali. Pamätám si, že vždy, keď som chcela domov priviesť nejaké kamarátky, tak mi mama hovorila: „Načo sú ti kamarátky, máš tri sestry.“ (Smiech.) Človek musí časom sám prísť na to, že sestry sú naozaj najlepšie kamarátky a harmonická rodina je nezaplatiteľným darom, z ktorého ťažíme celý život. 

Kam ste chodili do školy?

Základnú školu som absolvovala v Petržalke, potom som išla na Gymnázium Jura Hronca, kde som chodila do triedy so zameraním na matematiku, fyziku a programovanie.

Bavilo vás to?

Otec vyštudoval fyziku, bol meteorológom, takže po ňom som zdedila vzťah k prírodným vedám. Ale mám blízko aj k hudbe, na základnej umeleckej škole som vyštudovala gitaru a spev. No nakoniec aj tak došlo na mamine slová, ktorá ma v detstve prezývala „filozofka“ – na Univerzite Komenského som vyštudovala filozofiu. 

Koncom osemdesiatych rokov, čo bolo obdobie vášho dospievania, boli už v Bratislave vybudované pevné štruktúry podzemnej cirkvi. Pohybovala sa vaša rodina aj v tomto prostredí?

Áno, mala som napríklad aj častý osobný kontakt s Vladom Juklom a Silvom Krčmérym, kedže som chodila do spevokolu, za ktorým stáli. S týmto obdobím je spätý aj zážitok, ktorý natrvalo poznačil môj život.

O čo išlo?

Mama nás raz viezla na nácvik spevokolu. Sedela som na mieste spolujazdca, sestry boli menšie, takže sedávali vzadu. Čosi som si však doma zabudla, tak sme sa museli vrátiť, vybehla som do bytu a keď som sa vrátila, tak už ani neviem prečo, som si nesadla dopredu k mame, ale dozadu. To mi zachránilo život.

Čo sa stalo?

Cestou do nás nabúral opitý policajt. Vrazil presne do miesta spolujazdca. Keby som tam sedela, tak som mŕtva. Ten náraz bol taký silný, že mama má dodnes zdravotné následky. To však nebolo všetko. 

Do nemocnice, kde mamu hospitalizovali, prišli ľudia zo Štátnej bezpečnosti a žiadali lekára, aby vymenil vzorky krvi – mama aj ten opitý policajt mali rovnakú vzácnu krvnú skupinu. On by tak z celého incidentu vyšiel s čistým štítom a naša mama by skončila vo väzení. Dodnes som vďačná tomu lekárovi, že sa zachoval čestne a odvážne a tlaku odolal.

Kde vás zachytil pád totality?

V tom čase som bola gymnazistka. Pamätám si, že som sa pripravovala na recitačnú súťaž Puškinov pamätník a mala som ísť za jednou pani, ktorá pracovala na sovietskom veľvyslanectve, aby mi pomohla so správnou výslovnosťou. Učiteľka si to však na poslednú chvíľu rozmyslela a povedala mi: „Nikam nepôjdeš, lebo určite by si skončila pred justičákom.“ Vedela, že som tam chodievala na zhromaždenia ľudí, ktorí protestovali proti väzneniu známej bratislavskej päťky.

V roku 1989 sa pred dospievajúcou ženou zrazu otvorili dvere slobody, museli ste byť v eufórii…

Táto skúsenosť bola naozaj veľmi silná. Dovolím si povedať, že ovplyvnila celé moje životné smerovanie. Aj keď odvtedy uplynulo už tridsať rokov, nemali by sme zabudnúť na to, čo nás stálo znovuzískanie slobody. Ako krajina, ktorá má za sebou dlhú skúsenosť s totalitou, by sme mali cítiť zodpovednosť za krajiny, ktoré ešte aj dnes žijú v neslobode. Boj proti totalite je však ruka v ruke spojený s bojom proti chudobe a iným ohrozeniam človeka, lebo sloboda ide ruka v ruke s ľudskou dôstojnosťou. 

Som hrdá a vďačná za to, že mám možnosť profesijne sa venovať práve tejto oblasti. V posledných rokoch z pozície riaditeľky európskej kancelárie Medzinárodného republikánskeho inštitútu v Bruseli.

Veľká časť vášho života je spätá s pôsobením v zahraničí. Aké boli vaše prvé kontakty s cudzinou?

Pokiaľ si dobre pamätám, tak prvou krajinou, ktorú som s rodinou navštívila po roku 1989, bolo Nemecko, presnejšie Bavorsko, kde žili naši príbuzní, ktorých predkov po druhej svetovej vojne násilne vyhostili z Československa.

Ďalšie krajiny som spoznávala, keď sme zakladali Kresťanskodemokratickú mládež Slovenska. Pamätám si, že keď sme sa vracali z návštevy partnerskej organizácie vo Švajčiarsku, tak nám nabalili viacero použitých sád lyží – aby sme si ich nechali, ak sa nám zídu, alebo ich predali a peniaze použili na naše aktivity. Keďže po otcovi som zdedila nielen vzťah k fyzike, ale aj k lyžovaniu, cítila som sa ako v siedmom nebi. (Úsmev.)

Čo ste robili po skončení vysokej školy?

Vstúpila som do diplomatických služieb. Najprv som pracovala v Rade Európy v Štrasburgu a po vstupe Slovenska do Európskej únie som reprezentovala našu krajinu ako stály zástupca Národnej rady SR pri EÚ. Po skončení mandátu som zostala pracovať v Bruseli, pôsobila som ako poradca na pôde Európskeho parlamentu.

Počas uplynulých pätnástich rokov som teda mohla dôverne spoznať chod inštitúcií Európskej únie a získať kontakty, ktoré sú na nezaplatenie. V súčasnej pozícii sa mi na Slovensko podarilo pritiahnuť osobnosti, ako sú mysliteľ, spisovateľ a osobný priateľ pápeža Jána Pavla II. George Weigel, bývalá hovorkyňa americkej biskupskej konferencie pre otázky rodiny a života Helen Alvaré či známeho novinára a lídra kampane proti legalizácii potratov v Írsku Davida Quinna.

Takže keď sa dnes uchádzam o dôveru obyvateľov Slovenska, ktorých by som rada zastupovala ako poslankyňa Európskeho parlamentu, nadväzujem na svoju doterajšiu medzinárodnú službu pre našu krajinu.

Čo vás k tomu motivuje?

EÚ je historicky najlepší projekt, ktorý nášmu kontinentu priniesol predtým nevídaný dlhodobý mier a prosperitu. Výzvou súčasnosti je neupustiť od kresťanských koreňov. Ak poprieme svoju identitu, stratíme tvár a zablúdime.

Hlas členských krajín musí mať v Únii omnoho väčšiu silu. Osobne sa chcem usilovať o napĺňanie princípu subsidiarity, na ktorom bol celý projekt pôvodne založený. Európska únia totiž môže byť silná len vtedy, keď budú silné jej členské štáty. Oni musia za seba rozhodovať o všetkých kultúrno-etických otázkach. Ináč majú ľudia oprávnený pocit, že zhora je pretláčané niečo, s čím sa oni nestotožňujú a čo je v rozpore s ich presvedčením. Tento princíp KDH, za ktoré kandidujem, vždy reprezentovalo a tak je to správne.

Môj život stojí na hodnotách a túžim, aby na nich stála aj Európska únia. Vráťme Európe hodnoty, aby sme sa mohli ako jednotné spoločenstvo suverénnych národov posunúť vpred.

Foto: Roman Skyba

Pre lepší online zážitok používame súbory “cookies”. Vďaka nim presnejšie analyzujeme návštevnosť. Súhlasíte so spracovaním súvisiacich osobných údajov?

Privacy Settings saved!
Nastavenie súkromia


Tieto súbory cookies alebo podobné technológie sú nevyhnutné pre fungovanie našich služieb a nemožno ich deaktivovať. To sa týka napríklad súborov cookies, ktoré zabezpečia, že konfigurácia používateľa súvisiaca s funkciami webových stránok sú udržiavané počas relácií.

Odmietnúť cookies
Prijať všetky cookies

ZOSTAŇME V KONTAKTE

Nechajte mi Váš e-mail a majte prehľad o tom, čo pre Vás robím  v Európskom parlamente! 

Skip to content